Webové sídlo obce Závod!|nedeľa, september 27, 2020
PRÁVE STE TU: Home » Noviny Závodzan » Noviny ZÁVODZAN | Pokračovanie článku “OBETE SVETOVÝCH VOJEN….. “
  • Hladaj :

Noviny ZÁVODZAN | Pokračovanie článku “OBETE SVETOVÝCH VOJEN….. “ 

OBETE SVETOVÝCH VOJEN
Z NAŠEJ OBCE ZÁVOD

(pokračovanie článku z novín Závodzan
je nižšie a zvýraznený červenou farbou)

      Na začiatku môjho príspevku trocha načriem do spomienok z mojej mladosti, ktoré sa viažu na 50 – 60 – te roky minulého storočia. Prečo spomínam práve tieto dve decénia ? Lebo v tých rokoch ešte medzi nami žili niektorí priami účastníci bojov prvej svetovej vojny. Môžeme dedukovať, že so značnou dávkou šťastia prežili predmetnú apokalypsu, z ktorej vyrozprávali takmer neuveriteľné príbehy, ktoré prežívali v ďalekej cudzine vo frontovej línii, ako sa ľudovo povie totálne nasadení. Jedným z nich bol aj môj starý otec Martin Pavelka, ktorému pánboh doprial prežiť a v medzivojnovom období vykonával z vďaky bohu dlhé roky kostolníka v našich farských kostoloch. Preto aj naša početná rodina mala v obci prezývku „Kostelníci“. V spomínaných rokoch môjho detstva a mladosti bolo zvykom, že chlapi idúci z nedeľňajšej „ svatenše „  sa posadili v skupinkách na lavičky na priedomí, teda na ulici pred záhradkou. Tam viedli diskusie nielen o hospodárení na poliach, /lebo všetci sedliačili/ ale aj o politike a o útrapách v svetových vojnách. Mnohí z nich tieto vojny prežili na vlastnej koži a predbiehali sa pri rozprávaní svojich príbehov a spomienok. My, omladina sme sa im motali pod nohami, často skrytí pod lavičkou alebo v záhradke a so záujmom sme tieto príbehy počúvali. Také hlavné „ bojisko „ bolo na lavičke u Panáčkov. Spomínam si, že tam sedávali z tých skôr narodených strýc Vrablec /Kaplan/, Šišolák /Jožaňa/, Šurina /Panáček/, Šišolák /Slámeňák/, Diviak /Kadlec/ a mnohí iní a často ich synovia, zaťovia, teda mojej generácie otcovia.

       Ich príbehy a zážitky z prvej svetovej vojny som ako 5 – 10 ročné decko priam hltal – bol som nadmieru zvedavý. Priznávam, že pár desaťročí som odkladal svoje predsavzatie, že sa k tejto téme v dospelosti vrátim a hlbšie ju preskúmam. Lebo pri ceste do kostola a z kostola mi ju vždy pripomenul pomník obetí v parku. Až tohtoročná zmienka nášho predsedu PaLS Závod JUDr. Richarda Hollého, že sa bude obnovovať pomník, ma primäla k môjmu úmyslu túto históriu spojenú s našou obcou aspoň trocha lepšie preskúmať.

      Opísal som si z pomníka mená, roky narodenia a údajného úmrtia občanov z našej dediny. Údajného úmrtia preto, lebo prvá svetová vojna trvala od 28.7.1914 do 11.11.1918 a padlo v nej zhruba 10 miliónov ľudí,  21 miliónov bolo ranených a 8 miliónov nezvestných. Z týchto nezvestných sa mnohí mohli dostať do zajatia alebo v snahe dostať sa domov mohli poblúdiť a tak zostať žiť v neznámej cudzine. Mnohí sa po porážke Rakúsko-Uhorska nevedeli zorientovať a ich bojové útvary boli často protivníkom rozprášené. Treba si uvedomiť, že po ukončení vojny nemal návrat preživších nejaký dokonalý systém. Ľudia sa často vracali domov pešo, deprimovaní a dezorientovaní, mnohí bez znalosti cudzieho jazyka a miesta, kde sa nachádzajú. Platí to najmä o mladíkoch 17 až 19 ročných, ktorí narukovali do záverečnej fázy vojny. Môj starý otec bol na fronte celé štyri roky a vedel sa dohovoriť štyrmi cudzími jazykmi, samozrejme maďarčinou, nemčinou, srbštinou a taliančinou, lebo bojoval na južnom fronte na Balkáne a na Piave v Taliansku.

      Niektoré štáty si vytvorili vo svojich štátnych archívoch oddelenia pre výskum a evidenciu účastníkov prvej svetovej vojny, teda preživších, padlých aj nezvestných. Naša ovovzniknutá /vraví sa, že prvá/ Československá republika takúto dôslednú archiváciu nemá, lebo so vznikom nového štátneho útvaru boli zrejme iné dôležitejšie problémy. Existuje však zoznam obetí druhej svetovej vojny zo Slovenska, tento bol však vytvorený odpisom z pamätníkov z našich obcí a miest.

      Čo sa týka štatistiky z prvej svetovej vojny vidíte, že čísla padlých, zranených a nezvestných sú uvádzané v miliónoch. Hovorí sa, že štatistika je presný súčet nepresných čísiel. V tomto prípade je to realita. Ale 51 mien obetí na našom pomníku z prvej svetovej vojny je číslo úplne presné, lebo títo ľudia sa skutočne z vojny nevrátili. Mnohé rodiny čakali ešte dlhé roky po vojne, že sa ich príbuzní možno  vrátia. V to dúfali, lebo mnohí nedostali hlásenie, že ich príbuzný padol „hrdinskou smrťou za cisára pána“.


POKRAČOVANIE ČLÁNKU 

NA 6. STRANE Z NOVÍN 

V našom zozname obetí sú zahrnutí aj tí, ktorí boli ťažšie zranení, prípadne ochoreli na epidémiu a zomreli v období po konci vojny /1918/ a do termínu vybudovania pamätníka /1921/.

      Poznamenávam, že pamätník je v dolnej časti dodatočne doplnený aj obeťami druhej svetovej vojny, ktorá trvala v Európe od 1.9.1939 do 8.5.1945. V tejto vojne podľa štatistiky padlo 24 miliónov vojakov a 49 miliónov civilného obyvateľstva, teda celkovo zhruba 73 miliónov ľudí. Je to strašné číslo! Je to dôsledok nacistickej ideológie, šovinizmu a genocídy. Ale aj úžasného technického pokroku zneužitého najmä na zabíjanie ľudí. Nenadarmo sa hovorí, že najväčší technický rozvoj v tomto svete priniesli práve dve svetové vojny. Dôkazom toho je  okrem iného napríklad vývoj rakiet pred koncom druhej svetovej vojny, raketových systémov počas studenej vojny, až nakoniec dobytie kozmu a údajne aj mesiaca pomocou obrovských rakiet ako nosičov kozmických lodí.

      Vráťme sa však k štatistike obetí vojen, týkajúcej sa našej obce. Prvá vojna mala 51 obetí a druhá vojna 4 obete. Pritom dokonalosť zbraní a inej techniky bola v prvej svetovej vojne na podstatne nižšej úrovni ako v druhej svetovej vojne. Prečo teda ten nepomer? O tom si môže vytvoriť každý svoj názor vzhľadom na okolnosti rozpadu prvej Československej republiky.

      Pri pokuse o pátranie po osudoch obetí prvej svetovej vojny z našej obce som našiel v archíve 12 úmrtných listov. Z nich 2 obete mali po dvoch úmrtných listoch. V jednom prípade sa jedná o  Jána Šišoláka, ktorý má na jednom úmrtnom liste meno Jan Sišalak a na druhom Jan Šišulak. Ostatné údaje v jeho úmrtných listoch sú zhodné. Padol na severnom fronte v Haliči 7.10.1915. V druhom prípade sa jedná o Vendelína Pavelku uvedenom na úmrtnom liste ako Vendolin Pavelka aj ako Vendelín Pavelka. Padol 1.8.1916 na severnom fronte v Poľsku. Počas tejto vojny sa viedli archívy v maďarčine, nemčine, češtine a poľštine – aspoň tie, ktoré sa týkali našich obetí. Preto niektoré mená sú na úmrtných listoch prepísané /napr. Žák – Zsak,  Stanek – Stanyek a pod./. Z ďalších obetí som vypátral úmrtný list Štefana Šimkoviča /Štěpán Šimkowicz/. Padol tiež 7.10.1915 v Haliči. Ďalej Jána Benkoviča , nar. v Mor. Sv. Jáne , padol 10.4.1914 pri Petrohrade v Rusku. Jozef Kopiar- zomrel 15.10.1917 v nemocnici červeného kríža v Bratislave. Bol pochovaný 18.10.1917 na ústrednom cintoríne v Bratislave. Ján Prévaj – zomrel 9.12.1915 v zajatí v Rjašane v Rusku. Jozef Prévaj – padol 30.3.1916 na severnom fronte v Bukovine. Štefan Stanek – zomrel v infekčnej nemocnici v Komárome 29.10.1917. Vendelín Vida – padol 23.5.1916 na severnom fronte v neslávnej Wolhyni a napokon Pavol Žák – zomrel v nemocnici 4.7.1918 a pochovaný je v Kubre v Trenčíne. V rámci pátrania pozostalých po svojich predkoch musím spomenúť a poukázať na nezištnú pomoc pozostalým, ktorú im poskytol poslanec NR pán Anton Hrnko.  Je zrejme odborníkom – historikom a v tejto oblasti má dobré znalosti i skúsenosti. Mnohým  „pátračom“ pomohol priamo alebo aspoň radou ako sa niečoho z obdobia spred sto rokov dopátrať. Slúži mu to ku cti. Vyplýva to z diskusie pozostalých uverejnenej na internete. Z nej som sa dozvedel, že jeho informácie sú neoceniteľné. Často vedú k zisteniu údajov, kde hľadaný alebo jeho vojenský útvar bojoval a kde mohol padnúť.

      Zistené údaje z úmrtných listov ako aj informácie z archívov v Prahe, v Brne, Viedni a Budapešti by mohli byť inšpiráciou aj pre pozostalých z našej obce. Veď preskúmať spomínané cintoríny v Bratislave, Trenčíne a Komárome by v dnešnej dobe nemusel byť až taký problém. Mnohí Slováci sa po radách pána Hrnka dopátrali až k pomníkom v bývalej Juhoslávii, na ktorých bolo uvedené meno ich padlých príbuzných. A niektorí nadviazali rodinné známosti s miestnymi obyvateľmi a boli milo prekvapení, ako sa tieto historické pamätníky, prípadne celé cintoríny v cudzine udržujú. Tento trend je  v posledných rokoch badateľný aj u nás na Slovensku.

Česť ich pamiatke!


Autor článku: Ing. Štefan Pavelka