Webové sídlo obce Závod!|piatok, 9 decembra, 2022
PRÁVE STE TU: Home » Pozvánky na spoločenské akcie » Vjerná nevjera – 27.02.2016 o 18:00

Vjerná nevjera – 27.02.2016 o 18:00 

Vjerná nevjera v Závode

Vjerná nevjera v Závode

Jozef Mokoš a Verná nevera
Jozef Mokoš sa narodil 11. marca 1941 v Seredi. Ešte počas detstva sa aj s rodičmi presťahoval zo západného Slovenska, z Trnavy na sever krajiny, najprv do Liptovskej Štiavničky, neskôr do Ružomberka. Tu navštevoval základnú školu aj gymnázium. Po maturite ho jeho kroky priviedli na cestu umeniu.
V roku 1958 začal študovať na Akadémii múzických umení v Prahe, odbor bábkoherectvo a dramaturgiu bábkového divadla.
Po skončení dvojročnej základnej vojenskej služby nastúpil do Krajského bábkového divadla v Banskej Bystrici. Najprv v ňom pôsobil ako člen súboru. Postupne v tomto divadle vystriedal rôzne posty: od dramaturga cez umeleckého šéfa, až kým nezasadol na riaditeľskú stoličku do roku 1981. Potom odišiel do Bratislavy, kde sa stal dramatugom Poetického súboru Novej scény a umeleckým šéfom Štátneho bábkového divadla. Od roku 1992 pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Tu prednáša bábkoherectvo a dramaturgiu bábkového divadla.
Básnickou poémou Praskanie krvi debutoval v roku 1962. Reflektuje v nej pocity vtedajšej mladej generácie. Keďže sa však zaoberal najmä bábkovým divadlom, významná je jeho tvorba pre deti a mládež. Je autorom bábkových hier, adaptácií a prekladov pre súbory, v ktorých pôsobil, ako aj množstva zhudobnených textov s jasne formulovaným morálnym akcentom.
Morálny akcent, trochu prevrátený, trochu s pôvodným významom premietol aj do svojej hry Verná Nevera. V nej sa vrátil k tradícii commedie dell´arte a odbočil od divadelných hier pre deti.
Táto hra nie je veľmi známa a doteraz sa v profesionálnych divadlách hrala iba trikrát, pričom dvakrát študentami. Prvú premiéru mala 14. decembra 1984 na Vysokej škole múzických umení. Následne na svoje ďalšie uvedenie musela čakať až 22 rokov. 8. februára 2006 ju uviedli študenti Fakulty dramatických umení na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Po tretíkrát sa zapáčila režisérovi Matúšovi Oľhovi a svoju interpretáciu Vernej nevery odpremiéroval v rusínčine pár mesiacov po Banskej Bystrici, konkrétne 20. októbra 2006 v Divadle Alexandra Duchnoviča v Prešove.
V podaní Záhoráckého divadla sa vo Vernej nevere, teda Vjernej nevjere, strieda záhoráčtina, slovenčina ale aj čeština. Režisér Ivan A. Fodor tým nadviazal na pôvodnú commediu dell´arte, ktorá bola charakteristická používaním dialektu. Režisér má s touto hrou už pomerne veľké skúsenosti. Dva razy ju už nacvičil so žiakmi dramatického odboru na ZUŠ a teraz sa rozhodol pre ostrieľaných hercov Záhoráckého divadla. Predchádzajúce skúsenosti tak môže zužitkovať práve v tejto tretej inscenácii Vernej nevery.
Pre členov hereckého súboru je to opäť možnosť, ako ponúknuť divákom radosť, rozosmiať ich nielen vtipnými, dvojzmyselnými aj trojzmyselnými narážkami, všelijakými jazykovými obmenami, ale aj fyzickou akciou, zábavnými rekvizitami, kostýmami, či maskami. Jednoduchý dej, ale o to viac vtipu.

 

Talianska ľudová profesionálna komédia 
Čo je to tá talianska ľudová profesionálná komédia, tá commedia dell´arte?
Odkiaľ pochádza? A prečo ešte, takmer po 600 rokoch, stále láka divadelníkov?
V renesančnom Taliansku (14. – 16. stor.) vznikali a vyvíjali sa dve formy divadla. Na jednej strane tu bola commedia erudita, tzv. učená komédia. Tento žáner písali učenci, vzdelaní ľudia, diplomati, ktorí preberali svoje námety na hry z Antiky. Bola to prozaická komédia zo súčasného života stredných vrstiev mešťanov. Predvádzala sa na šľachtických dvoroch a univerzitách. Napriek týmto faktom boli tvorcovia commedie erudity amatéri. Jej protipólom bola  commedia dell´ arte  (komédia hereckých profesionálov). Vtedajší význam  commedia neoznačoval  komédiu v našom zmysle slova, ale divadlo ako také a slovo l´arte neznamenalo umenie, ako ho používame v súčasnosti, ale povolanie, remeslo. Pojem commedia zdôrazňoval profesionálnosť tohto nového divadla. Profesionálni herci sa združovali do súborov, ktoré mali zväčša 10 – 12 členov. Veľa cestovali a v každom meste museli žiadať o povolenie hrať divadlo. Na inscenácie dohliadal principál. K jeho funkcii patrilo vysvetliť vzťahy medzi postavami, vyjasniť dej, vypočítať gagy a zaobstarať potrebné rekvizity. Na rozdiel od alžbetínskeho divadla, v ktorom hrali iba muži, v commedii dell´arte hrali aj ženy, ktoré sa často prejavovali aj ako speváčky. Väčšina súborov fungovala na podielnickom základe. Obvykle si na predstavenia prenajímali veľké sály, ale rovnako boli schopní hrať aj na improvizovanom pódiovom javisku vonku. Commedia dell´arte bola v plnej sile v rokoch 1570 – 1650, v období svojich najslávnejších súborov. Prvé záznamy dokazujú, že počiatočné herecké skupiny vznikli na území Benátskej republiky a Lombardie, teda na severe Talianska, ale postupne sa commedia dell´arte začala rozširovať aj na juh, do Neapolského kráľovstva.
Presné údaje o jej vzniku sa nám nezachovali, pretože všetko to, čo tvorí jej charakteristiku, sa nezjavilo zároveň, ale zbieralo sa dovedna postupne. Prvý zreteľný odkaz na predstavenie commedie je z roku 1568. O pôvode, či inšpiračných zdrojoch commedie dell´arte existuje niekoľko teórií, od starorímskeho divadla, ľudových rozprávačov, cez umenie jokulátorov, karneval, až po commediu eruditu a frašku. Jednotlivé inšpirácie sa tak pretavili do charakteristických znakov commedie dell´arte: improvizácia, masky, ustálené typy postáv, dialekt, gagy a fyzická zdatnosť hercov. Improvizácia sa stala dušou javiskového umenia tohto divadla. Herci hrali podľa krátkeho scenára. Bola to kostra komédie, v ktorej boli zaznačené výstupy, to, o čom majú herci hovoriť, či rekvizity. Hlavnou príčinou, kvôli ktorej commedia  dell´arte musela siahnuť po improvizácii, je spoločenskopolitická. Cenzúra a úradné stíhanie sa
často postarali o to, aby divadlá neuvádzali písané komédie, pretože si duchovná ale aj svetská moc našla v texte množstvo dôvodov, pre ktoré sa nemohla hrať.  Improvizované predstavenie sa nemohlo podrobiť predbežnej cenzúre, lebo hra nemala písaný text. Herci museli byť šikovní, vedieť pohotovo reagovať na partnera a rozvíjať základný námet scenára Talianska ľudová profesionálna komédia S technikou improvizácie sú spojené gagy. V commedii dell´arte sa týmto krátkym hereckým scénkam hovorilo lazzi. V hovorených lazzi sa herci mohli blysnúť šikovnosťou jazyka a v hraných predvádzali vysokú fyzickú úroveň svojho tela. Herci väčšinu svojho života hrali rovnaké postavy.

V commedii dell´arte existuje niekoľko ustálených typov postáv. Niektoré z nich používajú masky, pričom maska tu má dvojitý význam. Maska ako kostým, ale aj ako postava, ktorú si herec prisvojil. Všetky masky majú komický charakter. Takisto ako skupiny commedie dell´arte, tak aj masky sa delia na severné a južné.
Základnú severnú štvoricu tvoria vecchi (starci): Pantalone a Dottore, a zanni (sluhovia): Brighella a Arlecchino. Južné postavy sú Coviello, Pulcinella, Scaramuccia a Tartaglia. Ďalšie významné masky sú Capitano, Zaľúbenci a Fantesca.
Postavy starcov sa dajú charakterizovať všeobecne ako chvastúni, ktorí si o sebe namýšľajú a radi behajú za mladými ženami. Pantalone je benátsky kupec, ktorý je sice bohatý, ale lakomý. Obchody mu už totiž prestali fungovať a musí žiť z toho, čo má. Postava Dottoreho sa stala satirou na minulú slávu Bologne, ktorá bola strediskom vzdelanosti v Taliansku. Dottore bol väčšinou právnik, alebo lekár. Chrlí latinské citáty, no prekrúca ich, lebo sa mu to v hlave všetko poplietlo. K týmto postavám starcov – chvastúnov možno priradiť aj Capitana. Do tejto postavy sa premietol protest talianskeho ľudu proti vtedajšej španielskej nadvláde. Časom však táto maska strácala na populárnosti a v južnej forme commedie dell´arte sa pretransformovala do postavy Scaramuccia.
Najplastickejším typom commedie dell´arte boli sluhovia. Ak sa v jednej inscenácii nachádzali dvaja, tak jeden bol prefíkaný a múdry, druhý hlúpy, ale zato výborný tanečník a akrobat.
Sluhovia sa snažia prekaziť Starcom plány spriadaním úkladov proti nim. Hrali ich častokrát muži, ale postupne sa začali vyskytovať aj ich ženské protivníčky napr. s menom Fantesca či Colombina. Tá bola väčšinou mladá, pomáhala svojej panej a rada používala neslušné a dvojzmyselné vtipy.
Keďže hlavnou témou commedie dell´arte bola milostná zápletka, dôležitými postavami boli aj Zaľúbenci. Okolo nich sa točil celý dej. Zo všetkých masiek boli najmenej ľudoví a nepoužívali dialekt, na rozdiel od predchádzajúcich postáv. Dialekt určoval a upevňoval ľudovosť. Prinášal bohatstvo folklóru a ľudovej slovesnosti.
Commedia dell´arte pokračovala asi tak do roku 1775, ale prestíž, ktorú mala pred rokom 1650, už nebola nikdy obnovená. Ovplyvnila však umelcov nielen v Taliansku, ale aj vo Francúzsku, Anglicku, Nemecku, Rakúsku a mnohých iných krajinách. Jednoducho všade, kam kočovné skupiny commedie dell´arte zavítali, ovplyvnili domácich spisovateľov a hercov.
V 18. storočí prišlo k reformácii commedie dell´arte. Jej najväčšími reformátormi boli Carlo Goldoni a Carlo Gozzi. Napriek tomu, že každý sa chopil jej premeny inak, základom reformácie u Goldoniho, aj Gozziho, bol pevný, písaný text, žiadna improvizácia a z ustálených typov postáv vznikli charaktery.
Takouto zreformovanou commediou dell´arte je napríklad hra Sluha dvoch pánov od Carla Goldoniho. Najznámejšou divadelnou inscenáciou tejto komédie v česko-slovenskom prostredí je inscenácia pražského Národního divadla, ktorú naštudoval režisér Ivan Rajmont. Hlavnú úlohu, popleteného sluhu Truffaldina, hrá už viac ako 20 rokov Miroslav Donutil.
Vplyvy commedie dell´arte možno vidieť aj vo francúzskej divadelnej avantgarde, ale aj v ruskom divadle 20. storočia, v pantomíme, či v bábkovom divadle.

Zostavila: Laura Nemečkayová
www.zahorackedivadlo.sk