História obce

Prírodné pomery okolia obce Závod
(Ján HRBATÝ)

Výsledky archeologického bádania v obci Závod
(Viera DRAHOŠOVÁ)

História Závodu vo svetle prameňov a spomienok
(Peter VRABLEC)

Prenesieme sa teraz o niekoľko storočí a nájdeme sa v stredoveku. Historické pramene z tohoto obdobia uvádzajú, že boli dve osady Závodov, z ktorých jedny mali prívlastok”dedičné”. Prečo ”dedičné” a kde vlastne ležali? Malo to byť vraj označenie staršieho sídliska, resp. išlo o sídlo jestvujúce blízko nejakého panského sídliska. Tak isto ľudová slovesnosť hovorí, že pôvodný Závod ležal – a pozor, tu sa názory opäť rozchádzajú, lebo podľa jedných to bolo na Šišolákoch a podľa druhých to bolo pri rieke Morave. Predchádzajúce riadky o nálezoch pri rieke Morave a aj spomienky starších ľudí, keď už môj dedo neraz spomínal veľmi časté nálezy starých mincí v chotári, z ktorých si ako deti robievali prstienky a popredné miesto v jeho spomienkach mala ”Boklovská” sú príčinou lokalizácie tej druhej varianty. Tu sa totiž nachádzalo nálezov najviac. Tieto rôzne miesta lokalizovania pôvodnej polohy obce môžu mať s trochou nadsádzky ešte jeden pôvod. Dajú sa pochopiť aj ako prechodné – respektíve dočasné obydlia v časoch núdze pri vojenských nájazdoch a iných pohromách. Premiestnenie dediny ďalej od rieky mohol spôsobiť napríklad aj pohyb nezregulovaného toku Moravy, ktorej záplavy strpčovali život dedinčanom až pokým sa nepostavila dnešná hrádza . V našich úvahách sme už takto prešli úctyhodný kus histórie a je načase spomenúť aj povesť, ktorá hovorí o tom, ako vlastne Závod vznikol:

V dávnych časoch teda viedla cez náš chotár cesta. Bola to cesta dôležitá, pravdepodobne obchodná – nadregionálneho významu. Namiesto dnešných polí však boli tu samé jazerá a bariny, proste ”samá voda”. Tu uprostred vôd, povedľa cesty stála krčma. Vzhľadom k jej umiestneniu sa o nej vravelo, že sa pôjde až do krčmy ”Za vody”, alebo, že sa zastavia v krčme ”Za vodú” a podobne.  Spojením a skloňovaním tohto mena prišla osada, ktorá sa tu časom rozrástla k menu ”Závody”. Od 30-tych rokov tohto storočia sa volala jednoducho ”Závod”. Iná, ale skoro totožná verzia vraví, že krčma stála pri križovatke v strede dediny na mieste rodinného domu (dnes rodina Chvátalová). Mala sa volať ”Závad” a cestujúci sa zastavovali jednoducho ”Na Závadze”.

Určitý osadníci tu podľa archeologických nálezov sídlili už v dobe rímskej (1. – 380. nášho letopočtu), slovanské osídlenie sa predpokladá na našom území až koncom 5. storočia, ale či sa v tejto súvislosti dá hovoriť o zaniknutých osadách ako obydliach našich predkov, to je ťažká otázka. Je totiž aj predpoklad, že prví usadlíci, ktorí tu bývali a založili obec boli celuanti z Moravsko – Poľských hraníc. Táto verzia sa čiastočne vzťahuje i na obce Moravský Sv. Ján a Sekule, s tým argumentom, že v týchto troch obciach sa nosil rovnaký kroj, odlišný od iných krojov na Záhorí.

Podľa štúdie od Mgr. Vladimíra Petroviča aj čo sa týka nového názvu obce Zabod, Závod, je veľmi pravdepodobné že bol odvodený od maďarského zab – ovos, čo by podporilo teóriu o Závode ako prepriahacej a občerstvovacej stanici na stredovekej diaľkovej obchodnej ceste.

Chorváti

Postupnú zmenu a znižovanie podielu pôvodného obyvateľstva podmienilo aj turecké nebezpečenstvo, ktoré dalo do pohybu chorvátske obyvateľstvo z oblastí medziriečia Sávy a Drávy. Chorváti pod tlakom tureckej expanzie začali postupovať hore pozdĺž toku Dunaja už v 1.polovici 16 storočia, no najmä po bitke pri Moháči roku 1526 začali silné kolonizačné prúdy Chorvátov prichádzať aj na územie dnešného Slovenska.  Príchod Chorvátov mal viacero etáp a rozčlenil sa do dvoch smerov. Za staršiu migračnú vlnu tohto obyvateľstva možno považovať kolonizáciu v priestore obcí Vajnory, Slovenský Grob, Chorvátsky Grob, Čuňovo a Jarovce. Na Záhorie prichádzajú Chorváti v období rokov 1540 – 1570. Usadili sa v Dúbravke, Lamači, Devínskej Novej Vsi (Novo Selo), Stupave, Záhorskej Bystrici, Vysokej pri Morave, Lábe, Gajaroch, Malackách, no okrem iného aj v Závode a iných menších obciach Záhoria. Prevrstvenie našej obce chorvátskymi a srbskými kolonistami v 16. a 17. storočí nielenže zvýšilo celkový počet obyvateľstva, ale najmä umocnilo roľnícky charakter obce. Ba neboli tu ani prekážky z hľadiska vierovyznania, keďže Chorváti boli katolíci. Noví obyvatelia boli známi svojou pracovitosťou a húževnatosťou, neizolovali sa od pôvodného obyvateľstva a tak v priebehu ani nie dvoch storočí sa asimilovali natoľko, že prestali používať aj svoj materinský jazyk. Ich prítomnosť v obci potvrdzujú priezviská zakončené na -ič, spomínané už v urbári veľkolevárskeho panstva z roku 1592.

Prvá známa písomná zmienka o Závode (okrem nápisu na starom kostole z roku 1339a potvrdenia existencie starého kostola z roku 1450) je datovaná rokom 1557. Obec sa tu uvádza pod menom ZABOD. Nachádza sa v daňovom súpise poddanských dedín feudálneho panstva hradu Ostrý kameň.  V prácach historika PhDr. Petra Ratkoša CSc., (zo SAV), sa Závod spomína v súvislosti s urbárom feudálneho Veľkolevárskeho panstva z roku 1592 a panstva Ostrý Kameň z roku 1665.  Čo sa týka Urbára veľkolevárskeho panstva z roku 1592, jeho autormi sú Marsina – Kušík. V tomto Urbáre feudálnych panstiev, diel I., str.541 č.18, p.8 sa spomínajú role tohoto panstva …. sú veľké 10 jutár, ležia pri ceste do Závodu (lat. terae arabilis iugera moderni usus decem penes viam Sobodam versus sita). Z latinského akuzatíva vyplýva, že pôvodný názov obce bol ”Za vody”, resp.”Za vodú”.

Z roku 1665 sa zachoval urbár panstva Ostrý Kameň, s majiteľmi majetkov: rod Keglevichovský a rod Coborovský. Naša obec je tu spomínaná (Urbáre panstiev, II.diel, str.333, č.29, p.22-24) v texte :
„…V Závodich je Keglevičovská částka…”.

Ku koncu kapitoly som do témy vsunul a spracoval aj akýsi sylabus závodských priezvísk, v ktorom som použil urbariáliá obce Závod a urbár panstva Ostrý Kameň.

V urbáre panstva Ostrý Kameň sa uvádza zoznam urbaristov – poplatníkov rodu Keglevičovcov takto :
Ján Polák, flórenov 10, relicta (vdova) Domanická, fl.10, Gregorovičovci, fl.10, Ján Valentovich, fl.10, relicta Jocklová, fl. 5, Jura Morávek, fl.5, Gregor Balažovich,fl.10, Jura Šimek, fl.10, Ján Pastirovich, fl.10, Ján Berta, fl.10, Jakub Berta, fl.10, Martin Valentovich, fl.10, Martin Tančík, fl.5, Martin Horniak, fl.5, Pavol Cindula, fl.10, Ondra Šimek, fl.5, Ondra Šimek starý, fl.5, Michal Dojčák, fl.10, Michal Vniukovich, fl.10, Ondra Habustin, fl.10, Martin Bilek, fl.5, Jan Pastir, fl.5, Martin Hudec, fl.10, Mrázovske, fl.10, Jura Horvát, fl.5, Martin Ondrovich,fl.5, Ondra Mráz – hošták, fl.2,5 (želiar), Ondra Ondrovich, fl.2,5, Jura Paulečič, fl.2,5, Urban Chmelka, fl. 1,25, Michal Paulečič, fl. 1,25.

Ďalej sa v texte uvádza: K tomu luku koscuv numero 60. Toli u Bachtiela na vysili mec 300. U pána Koleniča luka na koscuv 100.

Rod Keglevičovcov má aj dedičných poplatníkov, tamtiež je uvedené:
…Na Zavodich dedičných… , ….Matuš Kemeny, fl.5, Ján Zubek, fl.5, Ondra Kovar, fl.5, Jura Kopiar, fl.10, Ondra Kopiar, fl.10, Mariaš Komet, fl.5, Matej Kopiar, fl.10, Ondra Kovar, fl.5, Matej Sardaniec, fl.10, Martin Kopiar, fl.2,5, Jura Zubek, fl.2,5, Ferdinand Vaiss inscriptionalis (t.j. zeman na sedliackej pôde) fl.10.
Povinnosti poddaných sú tu uvedené len peniazmi a to uhorskými flórenmi.

Aj z tejto časti vyplýva, že názov obce bol Za vody, lebo v titule ”Zavodich, resp. Zavodiech” je 6.pád (v Zavodiach), lat. Sabotam. Výslovnosť bola Zavody – necítila sa potreba predložku ”za” oddeľovať a čítať osobitne.
Autor práce uvádza aj tú zaujímavosť (spomenutá už v predchádzajúcom texte), že historické pramene uvádzajú dve osady Závodov (Závodú). Druhú vlastníci označujú ako osadu dedičnú, čo malo byť označením staršieho sídliska, resp. išlo o sídlo jestvujúce blízko nejakého sídliska . V dedičných Zavodoch sa spomínajú remeselníci a to jeden kováč (volal sa podľa mena) a traja výrobcovia kopií. Okrem toho v osade býva horeuvedený chudobný zeman (Ferdinand Vaiss), je služobníkom – úradníkom pána.
Ku koncu 18.storočia bývali v Závode títo zemania:
Štefan Obermel, Juraj Smrtič, Imrich a Michal Markovičovci, Jozef Klempa, Tomáš Torok, Andrej Klempa a Markus Móro. Jeden z významnejších už spomenutých rodov bol chorvátsky rod Zmertičovcov (Smrtičovcov), ktorých potomkovia žijú v Závode dodnes.

obr. zemana:

Vraví sa, že na každej z povestí ktoré sa medzi ľuďmi rozprávajú, bude dačo pravdy, lebo všetky mali vzniknúť zo skutočných príbehov. Záverom teda pridávam ešte jeden kratučký príbeh, ktorý si generácie našich predkov odovzdávali cez svoje deti až sa dostal až k mojim ušiam a trochu i keď nepriamo, sa danej témy dotýka:

Každý z nás kto aspoň trochu cestuje a všíma si krajinu okolo seba, občas zazrie popri cestách no najčastejšie krížnych, stáť rôzne murované stĺpiky. V týchto sú umiestnené obrázky svätcov, alebo kríže a vravíme im Božie Muky. Ľudia ich stavali z rozličných príčin a vraví sa, že sú i pozostatkami križiackych vojen. Pútnikom slúžili najčastejšie ako orientácia, či ako míľniky oznamujúce koľko cesty už prešli, a koľko ich ešte čaká. V zime zase keď napadol sneh, tieto ich uisťovali, že nezablúdili, a stále kráčajú po ceste.  Jedna takáto Božia Muka stojí i na krížnych cestách v Závode, popri ceste na Tomky. Podobu akú má dnes jej však určili ľudia až v tomto storočí (staval ju vraj Ondráš Šimunovič), síc hrubo sa vystatujúc, že jej trojuholníkový profil ju robí výnimočnou, nakoľko Božiu Muku takého tvaru nikde nenájdete. No nie vždy bola murovaná. Boli časy, keď obrázok zdobieval iba drevený kôl. Na obrázku nájdeme sv. Cyrila a Metoda. Prečo práve ich? Nuž práve povesť nám vraví, že keď sv. Cyril a Metod putovali Veľkou Moravou, cesta na Velehrad ich viedla z Devína i cez Závod, a práve na tom mieste sa zdržali, aby si i so svojím sprievodom oddýchli a mohli pokračovať ďalej. (Pozn.: Príchod sv. Cyrila a Metoda na Veľkú Moravu bol v roku 863).

obr. Božej muky:

Ostrý Kameň
(Peter Vrablec)

Ináč nazývaný aj Ostriež, leží na strmom návrší v priesmyku Malých Karpát, v katastrálnom území obce Buková. Postavili ho v 13. storočí, a v listinách sa prvý raz spomína v roku 1273. Ako jeden z pohraničných hradov strážiacich západné hranice Uhorska, mal aj špeciálnu úlohu chrániť diaľkovú obchodnú cestu, vedúcu z Budína cez západné Slovensko týmto priesmykom do českých krajín,  ktorá je všeobecne známa ako tzv. česká cesta. Meno hradu je zrejme odvodené od tvaru skaly, na ktorej postavený. V písomných dokladoch prichádza obyčajne pod názvami Scharfenstein, Élesko, Ostríž a pod. Spočiatku bol kráľovským majetkom, no už v roku 1366 sa dostal do súkromnej držby uhorských feudálnych rodín. Koncom 14. storočia dostal naň donáciu od kráľa Žigmunda známy vojvodca Stibor. Od 16. storočia patril Czoborovcom, spolu s ich feudálnym panstvom, ktoré k nemu prislúchalo. Sám hradný objekt sa skladal z tzv. horného gotického hradu s vnútornou vežou, palácom a kaplnkou, a z nižšie položeného dolného renesančného opevnenia.V bojoch povstalcov Františka Rákoczyho II. s cisárskym vojskom Habsburgovcov r.1705-1706 bol silne poškodený a postupne začal pustnúť. Koncom 18. storočia získali hrad i panstvo do dedičnej držby Pálffyovci, ktorí konečne roku 1743 preniesli sídlo panstva z hradu do mestečka Moravský Sv. Ján. Od toho času hrad pustol a zostali z neho len zrúcaniny.

Hrad Ostrý Kameň podľa rytiny zo 16. storočia:

História našej obce ako som už uviedol, sa dlhú dobu písala skrze Ostrokamenské panstvo. Z Ostrého Kameňa dnes zostali iba ruiny a mnohí z nás to meno počujú snáď i prvý raz. Pretože si však zaslúži, aby sme o ňom vedeli i trocha viac než to, že leží priamo nad známou priehradou a rekreačným strediskom Buková, uviedli sme si tu i jeho stručnú históriu.

Z najstarších dejín obce
(Vladimír PETROVIČ)

Heraldické znaky obce Závod
(Peter VRABLEC)

Za feudalizmu právo pečate udeľovali obci a jej richtárovi dediční zemepáni. Držiteľom obecnej pečate bol richtár, ktorý ňou potvrdzoval písomnosti. Pečať zastupovala funkciu vlastnoručného podpisu richtára a slúžila aj ako overovací znak pre obyvateľov obce, ktorí nevedeli čítať a písať.  V bývalom okrese Senica poznáme sedemdesiatštyri slovenských obcí, ktoré si v minulosti utvorili svoj obecný znak. Okrem týchto obecných znakov je známy znak habánskej obce v Moravskom Sv. Jáne a židovskej obce v Holíči.  Tvorba obecného znaku bola podmienená vznikom obecnej samosprávy. Prvé doklady o obecnej samospráve sa týkajú obcí aj v súčasnosti v okrese najvýznamnejších a ostatných stredovekých mestečiek, ktoré medzičasom stratili svoje prioritné hospodárske postavenie (Skalica, Holíč, Senica, Gbely…). K väčšiemu rozvoju obecnej samosprávy prišlo až od začiatku sedemnásteho storočia. U nás sa predpokladá jej vznik v roku 1622. V sedemnástom storočí bola vytvorená obecná samospráva u 43 % obcí okresu.  V obecných typáriách nášho okresu sa často vyskytujú náboženské motívy. Uvedený jav sa vysvetľuje najmä množstvom novostavieb kostolov. U nás v roku 1622 kostolík už stál niekoľko storočí. No práve v tomto roku bol novozaklenutý a z tohoto roku pochádzali i fragmenty nástenných malieb v presbytériu a lodi, ktoré sa však spolu s pôvodným oltárom nezachovali. Je teda veľmi pravdepodobné, že obecné typárium Závodu bolo urobené k tejto príležitosti obnovy a svätec, ktorému bol zasvätený kostol sa stal i symbolom obce. Obec nevlastní žiadne dokumenty svedčiace o jej histórii. Listiny, v ktorých sa spomína sú uložené v štátnych archívoch. Z tohoto dôvodu má listina s pečaťou z roku 1622 pre obec svoj zvláštny význam. Táto listina sa objavila takto:  Roku 1945 našiel 17 ročný Michal Blažek na povale rodičovského domu listinu, na ktorej bola vosková pečať. Pretože vytušil, že ide o obecnú pečať, chcel si ju zachovať ako odliatok z pevnejšieho materiálu. Urobil odliatok zo sadry a z olova. Odliatky boli robené primitívne, avšak dva olovené sa podarili. Jeden z nich pravdepodobne daroval vtedajšiemu kronikárovi Jaroslavovi Šupovi, ktorý však v Závode už nebýva.  Listinu pochádzajúcu z 19.storočia s odtlačkom uvedeného pečatidla môžeme nájsť aj v zbierkach Záhorského múzea. Odtlačok toho istého pečatidla daroval múzeu aj J.Šimonovič.

Popis typária:

Pečatidlo je datované rokom 1622. V strede je sv. Michal archanjel s drakom, po stranách s letopočtom 1622.

Kruhopis: SIGILLUM ZAVODIENSE
Priemer: 2,7 x 2,9 cm

Nejde však o jediné pečatidlo obce dochované dodnes. Pri svojom archívnom výskume k dejinám obce objavil Mgr.Vladimír Petrovič v ŠOBA Bratislava ďalšiu pečať. Nachádza sa na listine z roku 1775 uloženej vo fonde Panstva Ostrý Kameň. Na pečati je zobrazený sv. Michal archanjel držiaci v ľavej ruke meč a v pravej váhy. Pod ním je zobrazený drak a po bokoch majuskulné písmená S a SW. Pečať nie je datovaná.

obr. pečatidla.

Menovaný v danom archíve objavil ešte jednu pečať. Tentokrát išlo o pečať farského úradu v Závode a nachádzala sa na listine z polovice 19. storočia. V pečatnom poli je zobrazený sv. Michal archanjel, ktorý drží v pravej ruke plamenný meč a v ľavej váhy. Pod sv. Michalom archanjelom nie je drak, ale ležiaca rohatá postava – čert (diabol). Pečať má kruhopis: Sigillum Ecclessiae Zavodiensis, a taktiež nie je datovaná.

obr pečate.

No a napokon dva dokumenty s poslednou známou farskou pečaťou objavil P.Vrablec spolu s P. Milacom. na povale starého hlineného domu na hornom konci dediny, tesne pred jeho zborením. Pečatidlo je datované rokom 1816, je na ňom taktiež zobrazený sv. Michal archanjel, ktorý drží v pravej ruke plamenný meč a v ľavej váhy. Pod sv. Michalom archanjelom je ležiaca rohatá postava – diabol a pečatidlo má kruhopis:

SIGILLUM ECCLESIA ZAVOD A 1816

OBR. PEČATIDLA:

Obecná samospráva
(Peter VRABLEC)

Za feudalizmu na čele obce bol richtár, ktorého volil zemepán. Tereziánsky urbár z roku 1767 prenechal voľbu richtára obci. Roku 1849 bol zrušený richtársky úrad a vytvorilo sa provizórne obecné zriadenie, na čele ktorého stál predstavený obce. Po vzniku Česko-slovenskej republiky sa volil nový správny orgán v obci – obecné zastupiteľstvo, z ktorého sa vybral užší orgán – obecná rada za predsedníctva starostu. Obecná rada mala celý rad zaujímavých povinností a vďaka archívnym prameňom, môžeme si čo – to z ich práce aj trochu priblížiť: Na zasadnutí obecnej rady 21.októbra 1932 sa prejednávala otázka prenájmu obecného rybolovu a obecnej váhy, pretože doterajšie prenájmy končili platnosť. Bolo dohodnuté, že 6.novembra 1932 sa uskutoční dražba a obecný rybolov sa prenajme na 3 roky, obecná váha na 1 rok tomu, kto ponúkne najviac. Obecný rybolov si vylicitoval Imrich Šišolák za ročný prenájom 165 Kč. Obecnú váhu si vylicitoval František Grdina za ročný prenájom 325 Kč. Keďže však do 8 dní prišli nové ponuky, dražilo sa znovu 20.novembra 1932, kedy vylicitoval obecný rybolov Tomek za 186 Kč a obecnú váhu Leo Blödy za 358,50 Kč. Aj táto dražba bola zrušená, pretože 24.novembra 1932 nad vylicitovanú sumu na rybolov nadhodil Jozef Jakubič vyše 10 percent v celkovej sume 224 Kč, a preto starosta vyhlásil novú dražbu na 6.decembra. Tu obecný rybolov vylicitoval Jozef Jakubovič za obnos 372 Kč. (Vladimír Petrovič, Závod, Skalica 1997, s.17)

Roku 1942 sa rozpustilo obecné zastupiteľstvo a zrušil sa úrad starostu obce. Pre výkon obecnej správy bol určený vládny komisár. Roku 1944 sa znovu zaviedol úrad starostu. V roku 1945 nositeľom štátnej moci v obci sa stal miestny národný výbor na čele s predsedom MNV. Predsedom národného výboru bol 18.apríla 1945 zvolený zástupca demokratickej strany Vendelín Brinkač a podpredsedom sa stal zástupca komunistickej strany Florián Šišolák. Volení boli aj ďalší zamestnanci ako poľnohájnik – Ignác Vrablec, opatrovateľ býkov – Valentín Trajlínek, obecný doručovateľ – Ferdinand Studenič, zásobovací referent – Štefan Mikulič, vedúci notár – Ján Bielik a kancelárska sila – Jozef Prachár. V roku 1990, po páde bývalého režimu sa rušia bývalé MNV a obnovuje sa funkcia starostu obce. V najstaršom období sa voľby richtára a obecnej rady konali na sv. Michala a inštalácia do úradu bola 1.novembra, podľa pamätníkov však voľba richtára bývala na Ondreja (30.novembra).

Dedinské voľby

Voľby sa podľa spomienok starých ľudí konali vždy na Ondreja. V tento deň sa určila hodina (dalo sa to vybubnovať deň pre Ondrejom tak v podvečer, keď už ľudia prišli z poľa ) a celá dedina sa k tomuto času zišla k obecnému domu. „Šecko sa tam zešµo a tam sa kričaµo …“ – hovoria starí ľudia a samotné voľby popisujú takto :

“ Povidaµa sa funkcia do jakéj sa ide volit a navrhnútý kandidát. No a ked ostaµo cicho, – to nigdo nesceu povidat, že ho nesce, každý sa haňbiu to povidat. Ked sa aj pár ludzí ozvaµo, to nemjeµo ceny. Vječinú už sa ci chµapi v tem šeňku aj dohodli šak jak to bývá, nále kerého sceli tak sa začaµo kričat: Nech žije nový richtár, nech žijú starí hotari, nech žije starí hµásní a tak. Ale ked ho nesceli tak nic. Nepovidali ani sµovo, aby súsed nevjedzeu, že ho nesce akorád on. „

V tento deň bol zvolený Obecný pastier, Konšel, dvaja Hotari a Hlásny, ktorý vykonával i funkciu Hrobára. Títo sa zväčša volili prvý a vyberali sa ľudia zásadne starší, najchudobnejší z dediny, ktorí vďaka takýmto funkciám plateným čiastočne obcou a čiastočne naturáliami a darmi od ľudí, mohli vôbec prežiť a nemuseli chodiť po žobraní. Keď sa vybavili tieto záležitosti, prišli na rad dôležitejšie funkcie ako Richtár, štyria Úradé a štyria Prísažní. Richtár sa napríklad vyberal hlavne spomedzi zemanov.

Odovzdávanie funkcie richtára

Bolo teda po voľbách a obec si zvolila nového richtára. Nakoľko robiť richtára bola veľká česť, tak i odovzdávanie a preberanie funkcie sa robilo slávnostne. Obecní dom stál oproti Trom svätým (podľa pamätníkov stál v minulom storočí na mieste dnešnej materskej škôlky). O tomto vedel každý, no iné to bolo s domom richtárovým a preto aj tento musel byť zreteľne označený. Na tento dom sa vždy zavesila tabuľka s nápisom:

“ Obecní richtár „

Keď už teda starému richtárovi čas vypršal, tak nový richtár a štyria „úradé“ išli ku starému richtárovi pre tabuľku. Tento si príchodzích najskôr uctil drobným pohostením a napokon tabuľku odovzdal. Tabuľka sa slávnostne priniesla k novému richtárovi a hneď sa aj pripevnila na dom. Teraz sa udalosť musela poriadne osláviť a tak gazdiná, vlastne už pani richtárová pozvala všetkých dnu. Na stôl sa prinieslo omáčky, dajakého údeného a nechýbalo vína. Pretože richtár so štyrmi úradnými boli hlavný funkcionári v dedine, bolo vhodné, aby si spolu dobre vychádzali. Ak bola dajaká porada, alebo sa o niečom rozhodovalo, tak to bola práve ich práca. Ibaže by daktorého úradu zaskakoval niektorý prísažný, ktorý boli volený práve pre takéto prípady. No a ako najlepšie začať plodnú spoluprácu, ak nie dobre si spolu vypiť ?

“ Strýc Michau voµali ich „Svatý“, oni byli též ten úrada a ráz tak nésli tú tabulu. Ufám si vjec vypili, dojda dom povidajú: „Marinko, daj mi druhé gate!“ Tetka gate donésli, ty vzali co si strýc vyzlékli, podzívajú na ne a povidajú: „Ó Michauku na šak mi sme nejedli fazulu. Tebje moseli rit prehandlovat… !“
Takto dopadli stýc Michau svatý a protože žena si to nenecháµa enem pro sebja, ešče mjesíc po tem sa haňbili ít do šenku, co si z nich chµapi enem smích robili.“

Richtári a starostovia obce.
 (Vladimír PETROVIČ)

  1753 - Ján Drahoš - starosta
  1775 - Ondrej Pollák
  1784 - 1786 - Ján Milecz
             prísažní : Ján Drahoš, Martin Novoveský, Jozef Martinovič
             Ján Šurina, Andrej Polák, Martin Prelec, Ján Puškáš a Ján Zelenka
  1791 - Pavel Žák
  1837 - Adam Šurina
  1843 - 1844 - Ján Diviak
  1851 - Vavrinec Puškáš
  1858 - Adam Šurina
            obecní prísažní boli: Diviak, Prelecz, Štetina, Žáček
  1880 - Martin Vrablec
  1931 - Pavel Kopiar
            členovia obecnej rady: Michal Studenič, Martin Šišolák, Ján Drahoš,
            Michal Knotek, Michal Majzún
  1932 - Mikuláš Klempa
            členovia obecnej rady: Ignác Majzún, Florián Prelec, Štefan Dojčák,
            Vendelín Brinkač, Imrich Šišolák, Michal Smrtič, Jozef Drahoš
  1932 - Jozef Drahoš
  1939 - Ferdinand Šišolák
  1945 - Vendelín Brinkač - predseda MNV
  1945 - Martin Studenič
  1946 - Florián Knotek
  1946 - Jozef Valent
  - Martin Jurkovič
  1952 - Fedor Medúz
  1952 - Florián Šimonovič
  1957 - Matej Studenič
  1959 - František Toman
  1960 - 1976 - Ján Koch
  1976 - 1986 - Jozef Šišolák
  1986 - 1990 - Jozef Gajda
  1990 - Emil Kučera - starosta OÚ
  1990 - 1991 - Ferdinand Brinkač, poverený vedením OÚ
  1991 - 1994 - Ferdinand Brinkač
  1994 - 2011 - Jozef Gajda
  2011 - 2022 - Ing.Peter Vrablec
  2022 - 

Stavebné a umeleckohistorické pamiatky obce Závod
(Štefan ZAJÍČEK)

Kostol Navštívenia Panny Márie (na cintoríne)
(Peter VRABLEC)

Kostol sa nachádza na hornom konci dediny na miestnom cintoríne. Obklopený je ulicami a nám to pripadá normálne, no vo vizitácii závodského kostola z roku 1788 sa doslova uvádza: ”… je umiestnený na hornom konci dediny, od ktorej je vzdialený 180 krokov.” Objekt kostola je už od 14. septembra 1963 kultúrnou pamiatkou (v ÚKZP SR zapísaný pod č.767) a plne si zaslúži našu pozornosť. Jeho vznik sa datuje podľa starého nápisu rokom 1339, ale podľa „Monografie Prešporskej župy z roku 1898“ to bol rok 1450. Rok 1450 potvrdil aj Slovenský národný archív, keď jeho riaditeľ JUDr. Dárius RUSNÁK vo svojej štúdii o najstarších údajoch z autentických historických dokumentov o obci (pod značkou SNA-3498/310d-1997 OSF 26.5.1997) uvádza: ”Starý kostol v obci Závod bol pravdepodobne postavený už v 14.storočí a jeho existencia je listinne doložená v roku 1450.” Len pre úplnosť dodávam, že miestny kronikár pri zápise o obnovovaní kostolíka v roku 1973 udáva : ”…podľa dostupných prameňov bol postavený v roku 1433”, spomenuté dostupné pramene ale nespomína.

Novozaklenutý bol kostol v roku 1622 a z tohoto roku pochádzali i fragmenty nástenných malieb v presbytériu a lodi. Pôvodný oltár ani maľby sa však nezachovali. Po svojej generálnej oprave v roku 1622 bol kostol zasvätený sv. Michalovi archanjelovi a konsekrovaný bol sufragánnym biskupom Jánom PYBEROM. Vtedy boli do oltára vložené aj relikvie sv. Kolomana a sv. Ambróza a tiež písomný dokument o posvätení kostola.
Farnosť bola založená v roku 1630, kedy bola postavená aj budova fary. Matrika sa v obci vedie od roku 1666, avšak podľa Slovenského národného archívu najstaršie matričné záznamy z tejto obce sú z roku 1663. Iný údaj udáva aj ŠOBA Bratislava (fond Matriky. R.k. matrika obce Závod) – kde môžeme zase zistiť, že matrika sa v obci vedie od roku 1633. V druhej polovici 18. storočia už značne schátralý kostol potreboval opravu. Jeho reštaurácia bola prevedená v roku 1777. Bol postavený nový klasicistický oltár s kanelovanými pilastrami, rosetami a festonmi. Na oltári sa nachádzajú barokové sochy svätcov z iných oltárov. Drevený organový chór kostola je postavený na vyrezávaných drevených stĺpoch s maľovaným parapetom s dochovanými renesančnými maľbami svätcov a svätíc. Do vysokej lode chrámu sa chór otvára tromi polkruhovými arkádami, z ktorých stredná je širšia.
”Hudobný chór slúži i iným ľuďom na počúvanie omší a kázní. Je hneď pri vstupe do kostola. Je drevený, zložený zo stĺpov, nafarbený a opatrený organom. …” – takto ho opisuje vizitátor z roku 1788 a v popise kostola ďalej pokračuje: ”… Má tri oltáre. Veľký, sv.Michala, maľovaný, farebný a pozlátený, s dvoma drevenými sochami sv. Mateja a sv. Bartolomeja apoštolov, ďalej dvoch cherubínov okolo tabernákula a na vrchu štyroch drevených anjelov. Druhý je oltár sedembolestnej Panny Márie, farebný a pozlátený, na ňom sú sochy Márie Magdalény a Márie Salomy, dvoch anjelov a do dreva vytesaný nápis : JESUS – HOMO – SALVATOR ( JEŽIŠ – ČLOVEK – SPASITEĽ), pozlátený a žiarivý. Tretí je oltár sv. Jána Nepomuckého, zo strany biskupskej, tiež farebný a sčasti pozlátený s drevenými sochami sv. Jána evangelistu a sv.Jána krstiteľa, sv.Gregora pápeža, sv. Ambróza biskupa a vyznavača. Všetky oltáre sú drevené, ich stoly sú vyhotovené z dosák. Krstiteľnica je kamenná, na biskupskej strane umiestnená, ozdobená železnými plieškami a drevenou korunou. Po prečítaní týchto riadkov nás návšteva kostola poriadne sklame. Nezachoval sa organ, zvony, oltáre, ba ani väčšina sôch. Z tejto bohatej výbavy nám ostalo holé torzo. No i to ”holé torzo” stojí za to vidieť. Hlavný oltár je postavený v klasicistickom slohu, pričom predchádzajúci pôvodný oltár sa nezachoval. Bližšie časovo obraz pochádzal z tretej štvrtiny18.storočia. Obraz visel v kostole doslova stáročia , až dňa 30.januára 1999 neznámy zlodej pravdepodobne navždy zobral závodzanom aj túto pamiatku. No nebol to len tento obraz. Vpravo od hlavného oltára na stene visel zavesený barokový obraz ukrižovaného Krista na kríži. Tento obraz nebol však pôvodom zo Závodu. Má totiž svoju históriu, z ktorej však my poznáme už iba koniec. Obraz sa v dedine objavil až počas druhej svetovej vojny, keď ho rodina Studeničových zobrala istému nemeckému vojakovi. Tento ho mal ukradnúť v Bratislave u dajakého rehoľného rádu, pravdepodobne od františkánov. Počas vojny ho schovávali u seba a keď sa po vojne nebezpečenstvo pominulo, nikomu sa nechcelo už zapodievať hľadaním starého majiteľa. Obraz jednoducho darovali do kostola a vec sa tým uzavrela až do roku 1999 kedy ho spolu s bývalým oltárnym obrazom ukradli. Dnes je kostol zasvätený sviatku Navštívenia Panny Márie (2.7.- a keďže hody sa slávia v obci na Michala, t.j. 29.9., tomuto sviatku sa ľudovo u nás vraví ”na bezchleba hody”). Kostol bol však pôvodne zasvätený sv. Michalovi archanjelovi a okrem písomne doloženého faktu nasvedčuje tomu aj všetko ostatné. Sv. Michal sa totiž objavil ako som spomenul, na obecnom typáriu už v roku 1622 a veľmi rozšírenou praxou tej doby bolo, že patrón kostola dostal sa i do obecného typária, pravda ak nemala obec iný znak. Keď sa postavil nový kostol a starý mal slúžiť viac-menej ako kaplička, bolo logické ak ľud chcel, aby hlavným patrónom obce zostal sv. Michal. Teda stačilo nový kostol zasvätiť znovu stáročia uctievanému patrónovi. Pre starý sa veľmi ľahko našla náhrada v podobe zbožne uctievanej Matky Pána Ježiša. Pri likvidácii oltárov sa oltárny obraz so sv. Michalom archanjelom jednoducho zavesil nad sakristiu, kde visel dovtedy, kým ho neukradli a miesto neho bol do oltára zasadený náhradný obraz Piety z pôvodne bočného oltára, ktorý dokonca ani nesúvisí so sviatkom, ktorému bol kostol zasvätený.

obrázok pečate

Počas 1. sv. vojny boli kostolu armádou odobraté obidva veľmi staré zvony (jeden bol posvätený biskupom Antonom Révayom, druhý omnoho skoršie dnes už nevedno kým) a v obci zostal jediný zvon, dnes najmenší v novom kostole. Až roku 1923 pričinením správcu farnosti Jána Bolla boli v Trnave uliate pre Závod tri zvony, z ktorých jeden bol vyhotovený pre starý kostol. Svätenie zvonov bola v obci veľká udalosť. Zvony sa priviezli až v zime na saniach, keď už bol sneh. Ľudia záprahy vítali už pred dedinou, nasledoval slávnostný sprievod a vysvätené boli napokon samotným Msgn. Andrejom Hlinkom. Postavením nového kostola sa starý dostáva do úzadia, no jeho údržba neprestáva. Najmä však po druhej svetovej vojne, keď je kostol poškodený. Stal sa terčom útoku, keď si jedna z bojujúcich strán na jeho veži zriadila pozorovateľňu. Ihneď po vojne sa urobili len najnutnejšie opravy a až v roku 1949 sa previedla rozsiahlejšia vonkajšia oprava teraz hlavne vojnou poznačeného kostola. Ďalšie väčšie práce sa rozbiehajú až v roku 1992, keď popri rekonštrukcii nového kostola pristupuje sa i k pomalej obnove starého. Začína sa reštauráciou oltára a všetkých sôch kostola. Zopár týždňov po ukončení reštaurátorských prác je kostolík vykradnutý a zmiznú z neho dve sošky, značnej historickej hodnoty. Konkrétne to bola soška sv. Ambróza a sv. Kolomana, ktorých relikvie by sa mali v kostole nachádzať. Polícia vinníkov našla, no sošky už nikto nikdy do kostola nevrátil. (V januári roku 1999 akoby už nestačilo , drancovanie kostola pokračovalo. V jedinú noc zmizol ako som už spomenul obraz sv. Michala archanjela, obraz Ukrižovaného a veľká drevená procesiová socha Božského Srdca.) Práce postupne pokračovali na vonkajšej omietke. Kostol sa zvonku celý otĺkol a na jeseň roku 1994 sa stihla ešte omietnuť veža. V roku 1995 sa položila nová škridla a kostol sa celý omietol. V roku 1996 sa okrem sokla vonkajšie práce ukončili. Rok 1997 bol rokom veľkého finišu. Obec oslavovala sté výročie vysviacky nového kostola a preto sa vrhla celou silou na dokončovacie práce. Dokončil sa sokel, kostol sa zvnútra ulíčil vápnom, natreli sa lavice a napokon sa položila dlažba. Opravila sa aj kaplnka sv. Vendelínka pri cintoríne, tri sochy u požiarnej zbrojnice, socha sv. Donáta za železnicou, obnovili sa všetky Božie muky a dali sa urobiť aj štyri nové hakáčové kríže, aby sa vymenili za stávajúce nevyhovujúce (u starého kostola, pri škole, pri ceste do V. Levár a pri hlavnej ceste u Dlhých lúk).

Ešte v tomto storočí mal kostol drevenú šindľovú strechu:

obr.
Opis nápisu na zvone:

Panna Mária Cellenská oroduj za nás! Našej milej matičke cellenskej obetuje Ján Boll farár, slečna Mária Iser, Mária Molnár.
Liaty v Trnave a Kurbel. Prefekta 1923

Kostol sv. Michala archanjela
(Peter VRABLEC)

V 19. storočí sa dedina značne rozrastá a stúpa i počet obyvateľov (v roku 1665 mala obec 45 rodín poddaných, avšak v roku 1869 dosahuje počet obyvateľov výšku 1492). Starý kostol už dávno nestačí. ”Do kostola sa sústreďujú nielen farníci z materskej farnosti, ale tiež zo susedných mlynov, takže pre všetkých veriacich nepostačuje…”- záznam vizitátora z r. 1788. Podľa pamätníkov, počas nedelí a sviatkov býval taký plný, až sa muselo pristúpiť k opatreniam, kedy starší slobodní mládenci stávali za oltárom. Pamiatka na tieto časy je vyrytá v podobe letopočtov a iných ornamentov na zadnej strane oltára dodnes. Nebol to však len nedostatok miesta, ktorý tlačil našich predkov do výstavby nového kostola. Za panovania Márie Terézie sa začína totiž uplatňovať požiadavka, aby cintoríny boli mimo intravilánu a nie pri kostoloch. Toto sa občas nerešpektovalo až prišlo zákonné nariadenie 120 – 121 z roku 1876. Toto už nepripúšťalo pochovávanie mŕtvych pri kostoloch v obciach.
Stávalo sa však i to, že sa vybudoval nový kostol okolo ktorého sa síce nepochovávalo, ale naďalej sa pochovávalo pri starom kostole, ktorý slúžil časti i na vystieranie mŕtvych a na slúženie zádušných sv. omší. Naši predkovia sa rozhodli tiež pre takýto kompromis. Za pôsobenia správcu farnosti Jána Ťažkého začalo sa s výstavbou nového kostola. Bol projektovaný, a stavba bola prevádzaná za účasti talianskych architektov. Jeho výstavba bola náročná, stavebnú parcelu tvorilo jazero. I napriek rôznym odvodňovacím úpravám bolo nutné základy spevniť masívnymi dubovými (iní vravia že olšovými) kmeňmi. Starí ľudia vravia, že koľko materiálu vidíme nad zemou, toľko ho bolo treba použiť aj pod zemou – teda toľkého množstva zeminy museli navoziť pod kostol, aby spevnili zem, urobili základy a ostatné nutné úpravy. Pôvodne vraj boli plány kostola veľkolepejšie a dokonca chrám mal mať aj dve veže. Ukázalo sa však, že jazero bol tvrdší oriešok, ako sa predpokladalo, náklady stúpli a preto sa urobili úpravy projektu a robilo sa v menšom, ale poctivo. Ešte dlho po postavení sa terén okolo kostola upravoval. Priložiť ruku musel každý v dedine, teda ako kto mohol. Pre majiteľov záprahu bol napríklad zavedený akýsi kolíkový systém . Rozhodlo sa, že sa bude navážať a každý gazda vlastniaci záprah bol povinný sledovať určený terén. Tu si našiel kolík na ktorom bolo jeho meno a na to miesto musel priviezť fúru zeme. (Mimochodom tento systém bol zavedený aj pri úprave ciest.) Ľudia sa však prácou nechali strhnúť a predviedli výkon, ktorý nemá v dejinách obce obdoby. Štvorročná stavba tohoto novogotického kostola bola ukončená 29.9.1897 jeho vysvätením. Je zasvätený sv. Michalovi archanjelovi. Podrobným opisom interiéru sa zaoberá kapitola o pamiatkach obce. Spomeniem tu ale fakt, že všetky sochy v kostole sú z dreva. Ako výzdoba interiéru neboli však zakúpené ihneď. Časť sôch bola napríklad robená na objednávku v istej majstrovskej dielni v Banskej Štiavnici, pričom zaplatené boli z peňažných darov amerických Slovákov. Interiér kostola nadobudol súčasnú podobu až roku 1921 za správcu farnosti Jána Bolla, kedy bol vymaľovaný. Zvon, ktorý bol vo veži od roku 1897 bol doplnený ďalšími dvomi až roku 1923. Počas vojny v roku 1942 boli dedina i kostol elektrifikované. V tomto roku sa previedlo aj maľovanie oltárov, kúpil sa organ (za 56 000,-Ks) a krížová cesta. Po druhej svetovej vojne roku 1947 bol kostol opravovaný. Na vežu sa umiestnili hodiny a zvonku bola obnovená spodná, navlhnutá časť kostola. V roku 1950 sa dokončila úprava okolo kostola a vybudoval sa park, ktorý bol v tom čase jedným z najkrajších z okresu.
Nasledovala výstavba jaskynky P. Márie Lurdskej. Táto bola postavená v roku 1953.

obr. z výstavby.

Počas totalitného režimu nebolo možné venovať kostolu zaslúženú pozornosť a preto začal chátrať. Veľkú snahu mal aj dôstojný pán Eliáš Pichňa, no štátna bezpečnosť sa na jeho ťažkom údele podpísala veľkými písmenami. Ľudia blízky farskému životu hovoria v útržkoch o spomínanej dobe takto:
…. za Pichňu sa likvidovali oltáre zo starého kostola. Oni už vtedy plánovali, aby mŕtvi nezostávali vystretí doma. Oltáre sa krompáčama postŕhali a odviezli na faru. No keď sa to previedlo, prišla osudná noc a Pichňu násilne odvliekli…
… oltáre sa spálili až za pána dekana Klču. Boli v tej veľkej šope. Oltáre pôvodne stáli v kostole vpredu v kútoch…
…pán farár Pichňa mávali také nočné návštevy. To sa nevedelo. Boli tvrdo perzekuovaní. To ich velice prenasledovali. Mali aj veľké množstvo kníh….
…vrátili sa sem iba raz – keď odovzdávali faru…
Pretože autori týchto riadkov nechceli byť zverejnený, nechajme ich v anonymite. Ide o zákulisné správy a mi si vďaka nim vytvárame obraz komplexnejší a ucelenejší.

Zmena a prudký obrat v živote farnosti nastáva až v roku 1990 príchodom nového správcu fary Imricha Dočolomanského. Začala sa intenzívna obnova celého kostola a fary. V roku 1991 bol kostol opäť vymaľovaný , zaviedlo sa kúrenie a obnovili sa sochy a oltáre. Pracovalo sa i na výmene strešnej krytiny a novej omietke. Obnova kostola sv. Michala archanjela bola ukončená v roku 1992, pričom drobné práce stále pokračujú. K Vianociam v roku 1994 bol napríklad vyhotovený nový betlehem, zabudovaný na mieru do bočného oltára u Božského srdca a v roku 1995 bola prevedená generálna oprava organu. Na záver roku 1999 sa vo farnosti konali misie. Ku tejto príležitosti bol vyhotovený aj veľký misijný kríž. Umiestnený je na starom mieste – vľavo od hlavného vchodu do kostola a slávnostne bol vysvätený 10. decembra 1999 samotnými misionármi.  V lete roku 1999 farská rada rozhodla, že sa pristúpi k opätovnej oprave vonkajšej fasády kostola. Vonkajšie steny neustále vlhli a zistilo sa, že nad soklom je síce izolácia, ale samotný sokel je urobený špatne. Bol otlčený, izolácia bola ošetrená a opäť nahodený.  Počas opráv kostola sa nezabúdalo ani na faru. Táto druhá najstaršia budova v dedine bola v tomto storočí vystavená dvom ťažkým skúškam. Prvá bola počas druhej svetovej vojny, keď pri útoku červenoarmejcov na nemecké vojská prakticky zhorela celá strecha a druhej počas dlhých štyridsiatich rokov od vojny, keď zasa počas totalitného režimu strašne schátrala. Prakticky ihneď po vojne sa musela urobiť nová strecha a odvtedy táto stavba musela čakať na svoju generálnu opravu do roku 1993. Vtedajší správca fary Imrich Dočolomanský sa presťahoval na faru do Veľkých Levár a na budove sa mohli začať opravy. Koncom roka 1994 bola náročná oprava prakticky dokončená a od roku 1995 je po mnohých mesiacoch fara opäť obývaná. V roku 1998 bola na farskom dvore položená zámková dlažba. Koncom roku 1999 bola vybetónovaná podlaha v jednej z predných izieb a zároveň v nej bola urobená aj nová drevená dlážka. V budúcnosti sa plánuje maštaľné budovy fary prerobiť na priestory pre mládež.

Záverom chcem ešte podotknúť, že na zvony sa tiež nezabudlo. Vďaka Spolku sv. Ruženca sa v kostole podarilo zaviesť aj elektrifikáciu zvonov. Členovia tohoto spolku vyzbierali medzi sebou potrebných 55.000,- Sk a tak sa 9.5.1998 na večernej sv. omši po prvý krát v histórii obce zvony rozozvučali iba za pomoci tlačítka na stene.  Pri elektrifikácii sa potvrdilo, že prostredný zvon je čiastočne prasknutý, no z nedostatku financií sa neopravoval. Otočil sa tak, aby srdce bilo na nepoškodené miesto a rozhodlo sa, že pokiaľ oprava nebude akútna, zvon sa nechá tak ( zvon bol poškodený už minimálne desať až pätnásť rokov a tak sa dúfalo, že ešte aspoň toľko vydrží). Avšak človek mieni a Pán Boh mení. Koncom roku 1998 sa prasklina rozšírila natoľko, že zvon sa už nedalo počúvať. Dňa 29.decembra 1998 bol teda stredný zvon demontovaný.  Bohužiaľ, to nebolo všetko. Časom sa ukázalo, že elektrifikácia zvonov bola zadaná nespoľahlivej firme a tak už koncom roka 1998 bolo zariadenie nefunkčné a zároveň aj jasné, že táto sa bude musieť urobiť znovu, inou firmou a inou technológiou. V apríli 1999 bola vyhlásená celoobecná zbierka na novú elektrifikáciu a na uliatie nového stredného zvona, pričom sa dal vyčistiť a obnoviť aj najmenší zvon.  Nový zvon bol uliaty nakoniec v Brodku u Olomouca u rod. Ditrichovej. Táto firma zabezpečila aj vyčistenie a doladenie najmenšieho zvona a následnú úplne novú elektrifikáciu zvonov. Spolu s novou elektrifikáciou a všetkými prácami sa suma vyšplhala na konečných 210 000,- Čk. Vysvätenie nového, ale aj opraveného zvona sa uskutočnilo v nedeľu dňa 16.mája 1999. Zvony slávnostne posvätil závodský rodák, otec biskup Mons. Štefan VRABLEC.  Voštvrtok 20.mája 1999 boli zvony opäť v prevádzke a v plnej paráde. Z Moravy prišiel dokonca aj tamojší diecézny kolaudátor zvonov, ktorý zodpovedá (laicky povedané) za kvalitu zvuku, ktorý zvon vydáva. Ak by bol zvon vydával iný zvuk než má, zvon by sa musel demontovať a na náklady výrobcu uliať znova. Našťastie všetko dopadlo dobre a tak závodzania dúfajú, že problémy so zvonmi sú už nadobro minulosťou.

Opis nápisov na zvonoch

Veľký zvon:
Tebe zadovážili a prosia matku Božiu P. Máriu kráľovnu pokoja za pokoj celého sveta. 1923 sv. Michal archanjel chráň nás od zlého. Liaty v Trnave a Kurbel spoločný majitelia urbárov a pasienkov v Závode.
Hmotnosť veľkého zvona nie je známa.

Stredný zvon:
sv. Ján evangelista daruj nám lásku so srdca Ježišovho!
sv. Florián chráň nás od ohňa!
1923 Liaty v Trnave a Kurbel.
Hmotnosť stredného zvona je 292 kg.

Malý zvon:
Fusa sub parocho Joane Tasky 1897. In honorem sanchae Barborael fusa per TCH fischer tyrnaviae.
Hmotnosť malého zvona je 125 kg.

Kňazi pôsobiaci v Závode od roku 1630

1. Urménczy Ján (1630)
2. Szinaiczin Ferdinand
3. Paškový Ambróz
4. Bobot Ján
5. Dubliczký František
6. Blaškovič Michal
7. Boreczky Martin
8. Kubinyi Jakub
9. Dobšovič Andrej
10. Klempay Ján
11. Agnelli Juraj
12. Vinkóczi Pavol
13. Šimonovič Michal
14. Blaškovič Ján
15. Linhart Ľudovít
16. Torner Ján
17. Grineus Matej
18. Zápražný Juraj
19. Homoky Jozef
20. Thurzó Jozef
21. Vlášek Ján
22. Kamáufálvy František
23. Szucsányi Michal
24. Vámossy Karol
25. Ranko Štefan
26. Ťažký Ján
27. Ochaba Ján
28. Kákonyi Ján (1900)
29. Boll Ján (1915)
30. Pichňa Eliáš (1934)
31. Markech Anton (1952)
32. Klčo Ján (1953)
33. Holúsek Oto (1959)
34. Klčo Miško (1959)
35. Michálek Štefan (1960)
36. Mikuška Štefan (1965)
37. Mikuška Michal (1976)
38. Nagy Jozef (1982)
39. Dočolomanský Imrich (1989)
40. Wišniewski Grzegorz (1993)
41.Bania Miroslav (1998)
(31.8.2002 – 1.7.2003 bez kňaza – spravované Malackým dekanátom)
42. ThLic. Ing. Mášik Peter (2003)
43. Mgr. Buček Ján (2009)
44.Mgr. Peter Kudláč, farár (2011)

Osobnosti náboženského života obce
(Peter VRABLEC)

Hlboká viera našich predkov, ich pracovitosť, čestnosť, mnohoraké kultúrne aktivity a vernosť tradíciám, toto všetko svedčí o skutočnosti, že naši otcovia, ale aj otcovia našich otcov boli veľmi dobre vedení. Duchovná stránka človeka u nás nebola opomínaná a naši duchovní pastieri sa svojim ovečkám venovali svedomito.
Určite mnohí kňazi by si zaslúžili, aby sme ich tu dnes spomenuli, no pre nedostatok dochovaných informácií sú pre nás ich činy navždy utajené. Z dokumentov toho vieme len veľmi málo, no zaujímavých bude určite aj tých zopár nitiek, čo sa mi podarilo pospriadať.

Edmund BEŇOVIČ
(Peter MICHALOVIČ)

Františkánske kláštory skrývajú dodnes veľa neznámych hudobných pamiatok, ktorých autormi sú takisto neznámi hudobníci. Je to však pochopiteľné, pretože väčšina františkánskych kompozícií a zborníkov je anonymná, čo sťažuje skúmanie týchto pamiatok. Skromnosť a neúnavná práca boli pre príslušníkov františkánskeho rádu s tradíciou, ktorú založil sv.František z Assisi, samozrejmé. V objavovaní nových neznámych hudobných pamiatok urobil veľký kus práce najmä P.Vševlad Gajdoš OFM (1907-1987), všestranný františkánsky vzdelanec, ktorý v roku 1969 verejnosti prvý krát sprístupnil dielo neznámeho františkána P.Edmunda Beňoviča, rodáka zo Závodu.  P.Edmund Beňovič, krstným menom Juraj František, sa narodil v roku 1638 v Závode otcovi Pavlovi Beňovičovi a matke Margite Haramia. Novicom sa stal 11.12.1658 v Kláštore v Malackách a prijal rádové meno Edmund. V tom istom kláštore bol v roku 1663 vysvätený za kňaza. Pôsobil vo viacerých kláštoroch Mariánskej provincie. Bol nielen hudobníkom, ale aj výborným kazateľom. Umrel 10.3.1705 v kláštore v Malackách.  S povolením vtedajšieho provinciála P.Félixa Miskeyho napísal P.Edmund Beňovič v roku 1691 Knihu chorálnych omší (LIBER SACRORUM CHORALIUM) pre chór františkánskeho kláštora v Trnave, kde bol vtedy gvardiánom P.Alexius Kostolány, pôvodným menom Michal Krinklovič, ako sa dozvedáme z titulného listu Beňovičovho rukopisu: In nomine Domini. Amen. Incipit LIBER SACRORUM CHORALIUM sub guardianatu M.V.Pris Alexii KOSTOLANY labore Fris Edmund BENYOVICZ pro choro Tyrnaviensi conscriptus. Anno Domoni 1691 permittentte A.R. Pre Felice MISKEY ministro provivciali.  Rukopisný zborník obsahuje 30 latinských chorálnych omšových kompozícií, ktoré pravdepodobne slúžili za vzor pri odpisovaní podobných omší, spievaných vo Františkánskych kláštoroch v 18.storočí (Gajdoš 1969, 299). Chorálne omše nesú významnú črtu hudobného prejavu františkánov, a to sólový charakter. To znamená, že koncepcia diela je založená na jednote spevu a continua (Rybarič 1984, 99). Liber sacrorum choralium je uložený v archíve Spolku sv. Vojtecha v Trnave.  Z konca 17.storočia pochádza aj iný Beňovičov hudobný zborník bez titulného listu, preto ho P.V.Gajdoš označil prosto ako Beňovičov zborník. Obsahuje omše Requiem a Missa artificialis a rôzne introity, prózy, hymny, antifóny – mariánske a o františkánskych svätých (Gajdoš 1969, 311), pre malé obsadenie, skromný, zväčša dvojčlenný až trojčlenný interpretačný aparát (Rybarič 1984, 99). Opotrebovanie zborníka svedčí o jeho dlhej užívanosti.  P.E.Beňovič sa pravdepodobne podieľal ako pisár na rukopisnej podobe Canthusu Catholici zo 60. rokov 17.storočia. Tento prameň je dôležitý z hľadiska skúmania vzťahov k českej kancionálovej tvorbe a medzikonfesionálnych vzťahov (Kačic 1996, 100). Zborník má dve časti, v prvej sú liturgické kompozície latinských omší, v druhej prevažujú slovenské duchovné piesne. Piesne sú takmer všetky znotované, ale bez organového sprievodu. Rozdelené sú podľa jednotlivých liturgických období cirkevného roka: 1:Adventné piesne, 2.Vianočné piesne, 3.Pôstne piesne, 4.Veľkonočné piesne, 5.Piesne o Nanebovstúpení, 6.Svätodušné piesne, 7. Rozličné piesne, 8.Mariánske piesne. Zborník je uložený v Literárnom archíve Matice slovenskej v Martine. Závodský rodák, páter Edmund Beňovič, patrí svojou tvorbou, najmä starobylým a obsažným zborníkom chorálnych omší, k hudobným skladateľom, tvoriacim hodnoty, na ktorých stavali ďalšie generácie hudobníkov vo františkánskych kostoloch na Slovensku. V cirkevných dejinách a v hudobnej kultúre mu právom patrí významné miesto.

Servilius VANIŠA

Ďalší známy farár pochádzajúci zo Závodu bol Servilius VANIŠA. Narodil sa v Závode a zomrel 19.júla 1806 v Kovalove. Zatiaľ vieme o ňom len toľko, že bol členom Slovenského učeného tovarišstva a v rokoch 1793 – 1796 pôsobil ako kňaz – kapucín, lokálny kaplán v Kuklove. (Stánok: Trnava)  Br. Servilius Vaniša bol s najväčšou pravdepodobnosťou členom kapucínskeho kláštora v Holíči až do jeho zrušenia (vyhnania kapucínov) cisárom Jozefom II. v 80 – 90 – tych rokoch 18.storočia. Keďže Slovenské učené tovarišstvo existovalo podľa doterajšej mienky v rokoch 1792 – 1796, stal sa jeho členom rok po jeho založení a ostal jeho členom až do konca. Uvedený ”stánok” bolo akési oblastné centrum, pričom tieto boli napríklad aj v Nitre, ďalej to bolo Veľké Rovné, Banská Bystrica, Rožňava, Solivar, Jáger, pričom Trnava bola hlavným stánkom.

Ján BOLL

Kňaz veľmi aktívny a medzi ľuďmi mimoriadne obľúbený. Zaslúžil sa o veľký rozvoj náboženských spolkov v dedine a dokázal ľudí prebudiť z ľahostajnosti a nečinnosti. Išlo rozhodne o jednu z veľkých osobností pôsobiacich v Závode a jeho úsilie a práca zanechali hlboké brázdy v srdciach veriacich.

…ten Boll pochádzali z Habánú z Levár a oni byli ináč Nemec. Jak študent byli nemocný a tak išli do Rakúska – Pazmáneu ve Vídňi. A tá rodzina sa ho tam ujaµa a on za to za odpµatu zas otát si vzaµ tú jejich kuchárku a tá tu byµa a ho aj doopatrovaµa …
– spomína tetka Zuzana VRABLECOVÁ.

Počas svojej mladosti býval často chorľavý a to veľmi sťažovalo jeho kňazskú prácu. V tej dobe už do sveta začala prenikať povesť o svätom mužovi z Turína (Taliansko) o Don Boskovi. Keď videl čo všetko o ňom píšu noviny, rozhodol sa, že mu napíše aj on. Prosil ho o príhovor u Panny Márie Pomocnice. Don Bosko i vo veľkom návale práce a tisícorakých starostiach mu odpovedal a k listu pripojil malý obrázok P. Márie Pomocnice. Na druhú stranu obrázka napísal po latinsky :

Mária nech ti je Pomocnicou v živote,
podporou v nebezpečenstve,
útechou v hodine smrti a
radosťou v nebesách.
Máriu maj stále na mysli,
Máriu často vzývaj o pomoc.
Pôst a modlitba ti budú osožiť nadovšetko.
V Turíne 23.júna 1883.
Ján Bosko, kňaz.

Ja už len poznamenávam, že sľub Don Boska sa aj splnil. Náš chorý vyzdravel. Pri stálom dobrom zdraví horlivo pracoval ešte dlhé roky. Malý obrázok od Don Boska ako vzácnu pamiatku a relikviu opatroval vo svojom breviári po celý život. Bol neúnavný ctiteľ Panny Márie a v dedine začal ako prvý organizovať aj púte do Mariazelle (Rakúsko). Chodievalo sa tam každoročne a bola to dlhá a namáhavá púť, ktorú so svojimi farníkmi neraz absolvoval.  Dekan Ján Boll sa narodil r. 1860 v Trnave. Za kňaza ho vysvätili v roku 1863. Bol kaplánom v Senici, Budmericiach a Trnave, administrátorom v Starej Lehote a Šurankách. Farárom v Závodoch sa stal v roku 1915.
Jeho životná púť sa naplnila práve na Vianoce, keď si ho Pán po trojtýždňovej nemoci povolal k sebe. Zomrel na poludnie 24.decembra 1934 ako 75-ročný bohabojný a zaslúžilý kňaz. Rozlúčiť sa s ním prišlo na päťtisíc obetavých veriacich.

Oto HOLÚSEK
Dr.Holúsek Oto – katolícky kňaz, publicista a náboženský spisovateľ. Narodil sa 31.mája 1903 v Holíči. Na kňaza bol vysvätený roku 1930 v Spišskej Kapitule. Pôsobil ako kňaz na viacerých miestach a tiež ako špirituál a profesor v Spišskej Kapitule. Redigoval časopis Kráľovná mája, prispieval do katolíckych časopisov, Katolíckych novín i do Pútnika svätovojtešského. Je autorom viacerých poviedok, historických čŕt a množstva aktuálnych článkov. V Závode účinkoval v roku 1959. Zomrel v Brodskom 30.novenbra 1973.

Štefan ŽÁK

Narodil sa v Závode 5.apríla 1916. Po štúdiu teológie bol 15.júna 1941vysvätený za kňaza. Následne pôsobil ako kaplán v Topoľčiankach, Modre a Leviciach. V roku 1949 sa stal správcom farnosti vo Vysokej pri Morave, no v rokoch 1951 – 1957 bol odvolaný a následne väznený. Vo vlastivednej monografii obce Vysoká pri Morave túto smutnú udalosť odvlečenia kňaza autor opisuje takto:

”To, čo spustili komunisti na veriacich, bolo neslýchané a nekultúrne, pretože byť v tomto období veriacim sa pomaly podobalo kriminálnemu priestupku. Veriaci boli oprávnene ustráchaní, pretože sa báli o svojich blízkych a deti. A predsa sa i v našej obci postupne zdvihla prvá revolta veriacich proti rozhodnutiu novej vrchnosti, ktorú nám opísala priama účastníčka tzv. Pražskej misie z roku 1960 pani Mária Mošovská (Dinušová). Hovorí takto: Protestné zhromaždenia na udržanie a proti odvolaniu kňaza sa začali konať v roku 1950, keď bol z obce odvolaný vdp.Štefan Žák. Pred Národným výborom, ktorý bol v dome p.Nerádovej (teraz Novákových), sa viackrát zišli občania a hlasne sa dožadovali, aby p.farár v obci zostal. Nepomohli si, musel odísť…”

Po ťažkých rokoch väzenia v roku 1957 nastupuje ako kaplán v Seredi. V rokoch 1958 – 1969 pôsobil ako správca farnosti v Kútoch, neskôr v roku 1969 – 1980 pôsobil ako farár a dekan v Skalici. Za jeho správcovstva bol opravený exteriér františkánskeho kostola a upravené liturgické priestory v zmysle 2.vatikánskeho koncilu. Od  roku 1981 pôsobí ako farár a dekan v Dubovej pri Modre.

Jozef VRABLEC

Mons. ThDr. Prof. Jozef Vrablec, pápežský prelát, dekan Cyrilometodskej bohosloveckej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave a veľprepošt sídelnej kapituly v Nitre.  Narodil sa 4.marca 1914 v Závode. Teológiu študoval na CM fakulte v Olomouci, kde bol 5.júla 1937 vysvätený za kňaza. Doktorát teológie dosiahol r.1944 na Katolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave.  Kňazskú službu vykonával v duchovnej správe (Trenčianska Teplá, Bošany, Skačany, Dubnica, Sládečkovce, Klátová Nová Ves, Nitra), výučbou (profesor náboženstva na obchodnej akadémii v Nitre, suplent cirkevných dejín na Vysokej bohosloveckej škole v Nitre, docent kresťanskej filozofie na CMBF v Bratislave (1959), profesor pastorálnej teológie, vedúci katedry na CMBF v Bratislave /od r. 1970/ a nakoniec aj dekan tejto fakulty) a písaným slovom (tlačou alebo samizdatovo vyšlo pod jeho menom 70 titulov).
Toľkoto všeobecne. Kto však Jozefa Vrableca pozná osobne, ten k jeho charakteristike predchádzajúce riadky nepotrebuje. Už od svojej mladosti viedol aktívny a plnohodnotný život. Ako študent bol v dedine srdcom a tvorcom nespočetných aktivít . Založil a viedol napríklad miništrantský spolok ”Legio angelica”, v ktorom boli vtedy zaangažovaní všetci miništrujúci chlapci, Orlom robil vzdelávateľa a k 15 výročiu ich vzniku pre nich dokonca napísal divadelnú hru. Jeho výrečnosť siaha už do jeho študentských čias kedy vystupoval často v mene Závodských Orlov na rôznych podujatiach a akciách.  V tomto duchu ho poznajú aj všetci veriaci v jeho neskorších pôsobiskách. Nedá mi nespomenúť i jeho hudobnú tvorbu. Písal a aj zhudobnil mnoho piesní, pričom prednosť mali vždy mariánske skladby. Za všetky tu môžem spomenúť len jednu z mnohých: K tebe volám v piesni. Táto skladba napríklad veriacich tak upútala, že ružomberský spevokol prof. Štefana Olosa ju zaradil do svojho repertoára a skladba sa spievala pri príchode Svätého Otca na Levočskú horu.  V obci sa do sŕdc ľudí nezmazateľne zapísal ako vynikajúci kazateľ. Každoročne býva veriacimi pozývaný ako čestný hosť našej kresťanskej obce na sviatok patróna kostola (sv. Michala archanjela) kedy sú v obci hody. Jeho kázne sú balzamom na dušu a ešte dlho po ich vypočutí ľudia rozjímajú o slovách kazateľa, ktorí vždy vie čo ich duša potrebuje.

MESTO ŠŤASTIA
na svete nejestvuje.
Odkedy sa v Betleheme narodil
a medzi nami prebýval
JEŽIŠ KRISTUS, BOŽÍ SYN,
každý človek môže prijať
BOŽIE POZVANIE
k novému životu a večnému
šťastiu,
a môže ho s Božou pomocou aj
dosiahnuť.
A tak každé mesto,
dedina či samota,
kde žiješ v tejto nádeji,
môže byť pre teba
MIESTOM ŠŤASTIA

Z knihy: Aj ty hľadáš šťastie?
ThDr. Jozef Vrablec

Štefan VRABLEC

Otec biskup Mons. ThDr. Štefan Vrablec sa narodil 21.februára 1925 v Závode. (Pokrstený bol 23.2.1925 taktiež v Závode.) Po šiestej triede ľudovej školy ho zapísali na rehoľné gymnázium františkánov v Malackách. Roku 1940 vstúpil do malého kňazského seminára v Trnave a študoval na rímskokatolíckom gymnáziu Jána Hollého, na ktorom roku 1945 maturoval. V septembri toho istého roku nastúpil do veľkého seminára v Bratislave a začal navštevovať prvý ročník teológie. Ale 3.novembra 1945 ho biskup Mons. ThDr. Pavol Jantausch poslal na štúdium do Ríma. Býval v Pápežskom kolégiu Nepomucéne a študoval na Lateránskej univerzite. Roku 1947 sa vrátil na Slovensko na pohreb matky, ktorá zomrela 19.októbra. Na otcov pohreb mu nebolo dovolené prísť. Za kňaza bol vysvätený 23.decembra vo Svätom roku 1950 v Lateránskej bazilike.  Po dosiahnutí licenciátu z teológie (1951) odišiel za kaplána do severotalianskej farnosti Cesio Maggiore (1951-1955). Potom spravoval farnosť Goima di Zoldo (1955-1957) v Belúnskej diecéze, kde bol generálnym vikárom Mons.Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I. V roku 1956 dosiahol doktorát teológie na Lateránskej univezite. V doktorskej práci sa zaoberal povinnosťou laikov spolupracovať na misijnom diele cirkvi.  Roku 1957 ho Kongregácia pre univerzity a semináre menovala za špirituála do Krajového seminára v Chieti, kde pôsobil až do roku 1963. V školskom roku 1963-64 študoval na Gregoriánskej univerzite v Ríme špiritualitu. V rokoch 1964 – 66 bol špirituálom v Krajovom seminári v Assisi. Za svojho pôsobenia v Assisi dochádzal do Ríma, kde pripravoval v tlačiarni Gregoriánskej univerzity vydanie Latinsko-slovenského misálu, potrebného na to, aby slovenčina mohla byť uznaná za liturgickú reč v Spojených štátoch severoamerických.  Roku 1966 prišiel do Ríma na žiadosť otca biskupa Mons. Pavla Hnilicu. Ubytoval sa v Ústave sv. Cyrila a Metoda, kde býva a pôsobí až doteraz. Pápež Pavol VI. ho vymenoval 3.12.1970 za monsignora (titul ”pápežského kaplána”) a Ján Pavol II. za pápežského preláta (25.marca 1982). Kongegácia pre Boží kult ho 27.novembra 1973 menovala za člena Liturgickej komisie pri SÚSCM, ktorá pracovala v súlade so Slovenskou liturgickou komisiou vo vlasti. Koordinoval práce pri vydávaní liturgických kníh v slovenčine, ktoré pre Slovensko tlačila kníhtlačiareň Polygotta vo Vatikáne.  Roku 1959 bol pri zakladaní časopisu Slovenský kňaz (neskôr Diakonia – 1972) a bol jeho redaktorom až do roku 1991. Roku 1975 bol pri zakladaní časopisu Magnifikát, určeného pre rehoľné sestry a bol jeho redaktorom až do roku 1991. Oba časopisy prestali vychádzať pre zmenené pomery na Slovensku.  Počas pobytu v Ústave sa zapájal do života diecézy. Bol kaplánom rehoľných misijných sestier Figlie del Calvarino a každú nedeľu vypomáhal na blízkej fare Isola Farnese. Hlavná činnosť Mons. ThDr.Štefana Vrableca v SÚSCM spočívala v príprave náboženských kníh v slovenčine a v ich odosielaní na Slovensko. Koľkí naši pútnici, ktorí navštívili Rím a Ústav, by mohli ďakovať za tú vzácnu náboženskú literatúru, ktorú im otec monsiňor dával s takou úprimnosťou a láskou, najmä v čase náboženskej neslobody v našej vlasti. Mal radosť z každej zásielky, ktorá rôznymi cestami – necestami došla k adresátovi až na Slovensko. Nikdy nezabudol pribaliť ruženec s prosbou o modlitbu. Bol vždy pohostinný, láskavý a ochotný pomôcť, nepozerajúc na čas a námahu.  Jeho rukami prešiel veľký počet vydaných kníh. Mons. Š.Nahálkovi pomáhal pripraviť do tlače Dôverne s Bohom. Medzi najžiadanejšie tituly tých rokov patril veľký a malý Latinsko-slovenský rímsky misál, veľmi potrebný na uvedenie koncilovej liturgickej obnovy do života slovenských veriacich v zahraničí a na udržanie slovenčiny ako liturgického jazyka v kostoloch. On sám považuje za najdôležitejšie vydanie Svätého písma, ”lebo Božie slovo je základ”. Z meditačných kníh pripisuje najvyššiu hodnotu knihe Počuli sme slovo Pánovo a z náukových kníh titulu Dejiny spásy. Hodnotu redakčnej práce Mons. Vrableca by dokázali oceniť vari len tí, ktorí vedia, v akých ťažkých podmienkach vznikali knižné publikácie Slovenského ústavu sv.Cyrila a Metoda v Ríme.
Koncom roku 1992 Svätý Otec Ján Pavol II. menoval otca biskupa Mons.Dominika Hrušovského, doterajšieho riaditeľa Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme za pomocného biskupa trnavskej arcidiecézy s osobitným určením pre Bratislavu. Novým riaditeľom Ústavu na budúcich šesť rokov sa stal Mons.ThDr. Štefan Vrablec, doterajší redaktor vydavateľstva Ústavu a svoj úrad prevzal dňom 1.januára 1993. Nastal čas vytvárania nových koncepcií a nových cieľov ústavu. Za jeho pôsobenia na poste riaditeľa, bol v roku 1998 Slovenskému ústavu a kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme udelený titul „pápežský“. A tak v roku 1998, bol ustanovený za rektora Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme a zároveň za riaditeľa pápežského slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.  Po týchto dosiahnutých úspechoch ho otec arcibiskup Mons. Ján Sokol navrhol Sv. Otcovi Jánovi Pavlovi II ako hlavného kandidáta na pomocného biskupa vo svojej arcidiecéze. 19.júna 1998 na sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho bol menovaný za titulárneho biskupa diecézy Tasbalta a pomocného biskupa arcidiecézy Bratislava – Trnava. Biskupská vysviacka Mons. Štefana Vrableca sa uskutočnila v Šaštíne 26.júla 1998.  Do funkcie, teda na miesto pomocného biskupa nastúpil 1.októbra 1998 a ako svoje krédo pre budúcu pastiersku činnosť si zvolil slová: „Svätý Bože, nech sa ti klania celá zem a nech ti spieva!“ ( Ž 66,4 )
V roku 1999 bol na plenárnom zasadnutí Konferencie biskupov Slovenska zvolený väčšinou hlasov, za predsedu Spolku sv.Vojtecha. Na tomto poste vystriedal emeritného biskupa Mons. Petra Dubovského SJ, ktorý vo funkcii predsedu pôsobil osem rokov. Na post nastúpil dňom svojho vymenovania, t.j. 22.novembra 1999.