Hoci je ľudový odev obyvateľov Závodu veľmi zaujímavý a aj na Záhorí špecifický, nebol doteraz podrobne analyzovaný, preto sa vychádzalo z terénneho výskumu uskutočneného v roku 1990 – 1997, zo zbierky odevu textilu z obce v príslušnej literatúre a v súkromných zbierkach.
Mužský pracovný odev pozostával z konopných nohavíc – gatí zošitých z dvoch kusov plátna pomocou klinu v rozkroku, stiahnutých v páse šnúrkou, na dolných okrajoch s vystrapkanými nohavicami ukončenými spevňovacím stehom. K nim sa oblieka konopná košeľa s dlhým rukávom, zošitá zo štyroch kusov plátna pomocou klinov v podpazuší, so zaväzovaním vpredu na šnúrku. Odev dopĺňa konopná alebo plátenná zástera farbená na modro.
Ženský pracovný odev sa skladal z rubáša na bokoch a vzadu husto zriaseného do drieku, ktorý držalo na ramenách úzke oplečko. Riasenie bolo spevnené ozdobným stehom bielou alebo červenou bavlnenou niťou. Rubáš plnil aj funkciu spodnej bielizne. Niekedy sa naň aj na všedný deň obliekala kartúnová sukňa s potlačeným vzorom. Konopné rukávce boli v priekrčníku bohato zriasené do obojka, zaväzovali sa vpredu šnúrkou a mali dlhé, k spodnému okraju sa zužujúce rukávy. Modro farbená konopná alebo plátenná zástera prekrývala až dve tretiny sukne. V šatníku závodských žien nechýbal ani letný pracovný odev, špeciálne určený na hrabanie sena. Plátenná sukňa s potlačenými vzormi bola do obojka síce zriasená, ale nenaskladaná – rozhodzená. Na ňu sa opásala modrá plátenná zástera s pásovým ornamentom vyšitým technikou plného plochého stehu s motívmi poľných kvetín a letného ovocia v pestrej farebnosti a širším zámikom v hornej tretine, ktorá bola tiež nazberaná do obojka a prekrývala sukňu takmer v celej šírke. Na pás sa uväzovala ružová harasová stuha, ktorá sa vzadu uviazala na mašľu, od pása spredu cez ramená dozadu sa upevňovali dve oplečká z harasovej stuhy – panti. Odev dopĺňa plátenná šatka s potlačenými vzormi obyčajne v červenej farebnosti, uviazaná na hanáčku, letnú obuv predstavovali pantofle.
Mužský sviatočný – obradný odev – základom tohto odevu boli dlhé úzke súkenné, pre mládencov modré, pre mužov čierne nohavice so šnúrovými aplikáciami v prednej časti stehien, ku ktorým sa obliekala košeľa s rukávmi zriasenými do manžiet, v priekrčníku všitá do obojku. V lete sa na košeľu obliekala rovná hodvábna vesta s ozdobnými sklenými gombíkmi na jednej strane, v zime súkenný modrý alebo čierny vytovaný kabátec strihaný do pása s väčšími klopami a kovovými gombíkmi. Doplnkom odevu bola biela šatka obrúbená čipkou alebo bodkovaná potlačená šatka za poklopcom nohavíc, čierne nemecké čižmy a tvrdými sárami na opätku, hodvábna šatka s vyväzovanými strapcami uviazaná okolo krku a čierny klobúk s väčšou strechou s červenou stuhou. Pero za klobúkom bolo zhotovené z drôtu ovinutého zeleným krepovým papierom, ku ktorému bol pripevnený rozmarín, doň vpletené živé alebo umelé kvety – perka a úzke stuhy visiace 30 – 40 cm. Pero odvedenca – regrúta sa kupovalo pri odvodoch v meste a spolu až po zem dlhou trikolórou sa pripínalo na hruď. V zime nosili starší muži dlhé haleny voľného rovného strihu s veľkým obdĺžnikovým golierom zo splsteného bieleho súkna, na okrajoch zdobené červenou obrubou. Bohatší muži si obliekali v zime dlhé kožuchy. kupované na trhoch v blízkych obchodných strediskách. Už po 1. svetovej vojne začala do sviatočného a obradového odevu mužov čoraz viac prenikať konfekcia.
Ženský slávnostný – obradný odev v základe pozostával zo sukne, rukávcov a lajblíka. Pod sukňu sa obliekalo viacero tuho škrobených bielych spodných sukieň, tvarovaných do dutiniek – trúbelki. Na ne si obliekali ženy modré alebo zelené súkenné sukne s podšívkou, na spodných okrajoch ktorých bola zvrchu našitá širšia hodvábna /vodová/ stuha vo farbe sukne. Na tuho škrobené plátenné rukávce sa zasa obliekali jemné vapérové rukávce, husto zriasené v priekrčníku do obojka, ktorých rukávy sa v medzivojnovom období začali skladať do pravidelných faldov a v partii ramien sa zlomili, čím rameno nadobudlo hranatejší tvar. Siahali po lakeť, kde na ne nadväzovali tacle z konfekčnej madeirovej čipky – štikeraj, pričom sa v mieste spoja nad lakťom uviazala ružová stuha na mašľu. Slobodné dievky nosili zelenený brokátový lajblík bez obruby strihaný do pása, ženy zväčša modrý lajblík s modrou obrubou z hodvábnej stuhy, ktorého voľné plochy boli vyšité motívom červených ruží komponovaných do kytíc. Vpredu bol lajblík stiahnutý šnurovačkou. V zmysle výzdoby taclí na rukávcoch prekrývala sukňu takmer v celej šírke biela zástera nazberaná do obojka s vyšívanou madeirovou bordúrou, v hornej tretine prizdobená ešte priečne šitými zámikmi. Pás zdôrazňovala široká ružová stuha do polovice pása vyšívaná, jednoducho vpredu previazaná. Doplnkom kroja bol široký krézel z tzv. cverennej paličkovanej alebo konfekčnej čipky naskladaný do drobných faldov, ktoré držala spolu nitka. Naň sa okolo krku uviazal ešte malý krézliček zo štikeraja nazberaný do dutiniek, v strede prešitý ružovou stužkou niekedy ozdobenou korálkami, ktorou sa zároveň vzadu uväzoval na mašličku. Dominantu hornej časti odevu tvorili na prsiach uviazané široké mašle, spodná ružová a vrchná biela, vyšívaná alebo maľovaná kyticami ruží, ktorá sa v 30. rokoch tak zväčšila, že prekrývala celé prsia. Najdôležitejšou časťou úpravy ženy a dievky do kroja bola však úprava hlavy. Túto prácu ovládali len niektoré ženy v dedine – omotavački, ktoré pred slávnosťou pracovali celú noc. Pri slávnostných príležitostiach nosila dievka vjenec. Pod tým mala vlasy rozdelené cestičkou na dva pramene a spletené do vrkočov – mrdase, ktoré sa ovili do kruhu okolo temena hlavy. Na vrkoče sa na temeno hlavy za pomoci šnúrky upevnili zo stuhy rožky, na celé temeno hlavy sa naaranžoval za pomoci ružových stúh (u nevesty modrých a bielych) rozmarín. Nad čelom sa rozmarínový veniec ukončil stuhou ozdobenou korálkami. Na takto pripravenú hlavu sa potom ručne skladali za pomoci špendlíkov biele a ružové stuhy vyšívané alebo maľované motívmi šípových ruží v pásových ornamentoch, nad ušami nazývané zaušnice, vzadu zahrádka a pod ňou najmasívnejšia časť – bosora. Základom svadobného čepca bol klasický barokovo poňatý čepiec, aký sa nosil v celej strednej časti Záhoria. Tylové dienko bolo vyšité preťahovaním bielou niťou a naskladané do faldov, čelenka bola zdobená uvoľneným pásovým ornamentom s motívmi ruží alebo tulipánov, vyšitých plným plochým stehom v zeleno – červenej farebnosti.Bohatšia čipka nad čelom bola spracovaná za pomoci ihlice a škrobenia na dutinky – trúbelki a nazývala sa flizír. Oveľa zložitejšia však bola úprava hlavy – začepenie. Na okolo temena obtočené mrdase sa upevnila obáleňica na dosiahnutie rožkovitého tvaru hlavy, na ňu sa nasadil spodný plátenný čepiec a naň vrchný čepiec. Nad čelo pod flizír naskladali na seba šesť výložiek (žltú, červenú, ružovú, bielu a modrú) ušitých z hrubšieho plátna a vystužených. Celý čepiec ešte na čelenke preložili stuhou ozdobenou korálkami. Na takto pripravený základ ručne aranžovali ružové a biele vyšívané stuhy, čim vytvorili na d ušami zaušnice, vzadu zahrádku a bosoru. Ženy, ktoré už nenosili čepiec, si pokrývali hlavu v lete hodvábnou, v zime zamatovou šatkou (hedvábňák, sometňák) vyšitou v centrálnom rohu kyticou ruží a ozdobenou vyväzovanými strapcami, ktorá sa na hlave upravila do rožkov pomocou papierovej podložky a uviazala sa pod hrdlom. K slávnostnému odevu si ženy obúvali čierne čižmy na opätku s vrapovanými sárami. V zime nosili biele krátke kožuchy lemované čiernou barančinou, na chrbáte zdobené dvoma strapcami, alebo zamatové vatované kabátiky – kacabajki so šosíkmi. Už začiatkom 20. storočia prenikli do ženského sviatočného odevu blúzky šité z jemnejšieho plátna, kašmíru alebo aj hodvábu a vapéru s drobným kvetinovým vzorom po celej ploche. Základný strih takejto blúzky, nazývanej atila, pozostával z predného a zadného sedielka, dlhých úzkych rukávov v partii ramien rozšírených, z drieku strihaného do pása v dĺžke 10 – 15 cm pod pás, pričom predné diely i zadný diel boli zdobené nezošitými širšími zámikmi, vzadu dolu od pása vystuženými, tvoriaci šosík. Zapínanie vpredu od stojatého goliera po pás bolo prekryté légou, lemovanou úzkou konfekčnou čipkou. Aj atila bola doplnená do dutiniek naskladaným krézličkom, ktorý sa uväzoval vzadu. Kvôli výstuži rukávov nosili pod atilou tzv. gažu z pevnejšieho plátna. Ak bola atila ušitá z priesvitnej látky, dievky si pod ňu neobliekali gažu, ale lajblík – pruclek z bieleho plátna, vyšitý na voľných plochách predného a zadného dielu kyticami ruží alebo klincov. K blúzkam sa potom obliekala hodvábna sukňa s drobným vyšívaným kvetinovým vzorom po celej ploche a modrá zástera s vyšívaným pásovým ornamentom. V zmysle domáceho kroja si vytvorili slávnostný odev v bielo-belasej farebnosti aj členky mariánskej kongregácie. Celkovo možno povedať, že obradový ženský odev svojou podstatou i časťou výzdoby je najbližšie k barokovej módnej línii, charakteristickej pre stredné Záhorie a južnú Moravu, no vo výzdobe nachádzame aj prvky viedenského štýlu biedermayer, ktorý sa prejavuje hlavne v obľube krajčírsky šitých zámikov, skladov a do dutiniek spracovaných čipiek a stúh. Naopak sviatočný odev takmer úplne prešiel vývojom k štýlu biedermayer, tak v strihoch blúzok ako aj v obľube materiálov s drobným kvetinovým vzorom po celej ploche i v krajčírskom spracovaní čipiek a stúh vo výzdobe. V strihoch novších kabátikov so šosíkmi sa odrážajú aj prvky druhého rokoka.
